Stanislav Rakús

Prozaik

Keď som v jedno sychravé novembrové ráno čakal v Košiciach na autobus do Prešova, zjavil sa v hlúčiku cestujúcich milý, neagresívne opitý štyridsiatnik, ktorý v nezadržateľnej túžbe po konverzácii a nadväzovaní kontaktov začal prítomných všelijako oslovovať. "Pán lesník," obrátil sa napríklad na istého podplukovníka, teda vysoko postavenú vojenskú osobu, "nemohli by ste mi popíliť dve siahovičky dreva?"

Iba čo nastúpil, povedal: "Ja som Vincent Lacko z Kráľoviec a nemám ani preukážku, ani peniaze." Potom si sadol. "My nejdeme do Kráľoviec, ale do Prešova," oznámil mu neagresívne triezvy šofér. "A ako sa máte, pán šofér?" zareagoval Lacko.

"My už naozaj musíme ísť," povedal napokon šofér. "Ak sa nechcete ocitnúť v Prešove, a ten leží celkom inde ako Kráľovce, musíte vystúpiť." "Dobre, pán šofér," zdvihol sa Lacko, "lenže ja musím vystupovať tak, aby sa mi nič nestalo." Vystúpil tak, že sa mu nič nestalo a šofér uviedol autobus do pohybu.

Táto epizóda zmenila náladu cestujúcich, vytrhla nás z pochmúrneho novembrového rána. Možno preto, že svojou nekonfliktnou, láskavou disproporciou, podobne ako každé, najmä však nezámerné humoristické konanie, nám spríjemnila aspoň načas jeden zo životných stereotypov.

(Publikované v ankete Rok silných zážitkov, magazín TV OKO, príloha denníka SME 31. 12. 2009.)