"Pre mňa za mňa si v Číne mohli mať rok byvola, pre mňa to bol rok mačiek. Už som len zvedavý, čo prinesie rok tigra! Mňau!" odpovedá na anketovú otázku Aký bol rok 2009? Agda Bavi Pain.
Keď som v jedno sychravé novembrové ráno čakal v Košiciach na autobus do Prešova, zjavil sa v hlúčiku cestujúcich milý, neagresívne opitý štyridsiatnik, ktorý v nezadržateľnej túžbe po konverzácii a nadväzovaní kontaktov začal prítomných všelijako oslovovať. "Pán lesník," obrátil sa napríklad na istého podplukovníka, teda vysoko postavenú vojenskú osobu, "nemohli by ste mi popíliť dve siahovičky dreva?"
"V roku 2009 sa mi veľmi páčil aj nový medziľudský vzťah s jednou inteligentnou peknou ženou. Inteligentná pekná žena teda mala, ako vidno, ťažké obdobie plné zmätkov..."
Tridsaťosem literárnych podujatí sme v roku 2009 pripravili pre divákov na Slovensku a v zahraničí. Organizujem ich už 18 rokov, najazdil som státisíce kilometrov, mojimi spolucestujúcimi boli spisovatelia. Táto anketa je dobrou príležitosťou zahľadieť sa do spätného zrkadla, s kým a kde všade sme boli...
Prežívali sme naozaj krásne obdobie a malo to veľký význam. Nabrali sme akúsi zvláštnu energiu. Ľudia boli vtedy k sebe mimoriadne úctiví a milí. Je hrozné keď nejakí hlupáci v dnešnej dobe hovoria o tom, že to všetko zorganizovali nejakí zaplatení agenti a že to nemalo žiaden význam. Taká vec sa nedá zorganizovať...
Zdá sa mi, že kompetentnejších spominajúcich je práve dosť, včera som ich videl v televizii, od Pašku po Fica a dalších, skrátka, je zbytočné tu pravdivo spomínať, približne 70 percent obyvateľov Slovenskej republiky nechce "poznať pravdu", pateticky povedané.
Nežná revolúcia, zacielená proti mechanizmom, ktoré produkovali stav dvojakého života, rehabilitovala fenomén osobnosti a ľudského vnútra, obnovila právo človeka beztrestne vyslovovať pravdu a názor, právo verejne prejavovať vlastné presvedčenie, a to aj tam, kde sa predtým nekompromisne požadovalo presvedčenie štátne a oficiálne.
V novembrových dňoch zamatovej revolúcie som prežila pomerne ťažkú operáciu, teda som ležala v nemocnici v Ružinove. Po operácii prišiel za mnou môj vtedajší životný partner, maliar Peter Ondreička, niečo mi rozprával, ale pod zvyškami narkózy som to vnímala skôr ako polosen.
Verejnosť proti násiliu zasadá dlho do noci, nie je ich tam, na revolučné časy, priveľa, ale každý môže hovoriť. Pani na invalidnom vozíku zajtra opäť na tribúnu, na tom sa zhodli všetci. (Dodnes zostáva infraštruktúra pre postihnutých nedobudovaná.) Bývalých darebákov treba odsunúť, aj na tom sa všetci zhodli, vtedy. (Mnohí z tých, ktorí mali byť potrestaní, boli zvýhodnení.)
Novembrovú fotku nemám, táto je z augusta ´89. Ja som vpravo dolu. Na druhej strane, v rovnakých šatách, moja sestra. Okolo nás kamaráti, všetci z toho istého paneláku. Ja som ešte ani nechodila do školy. Ak sa v mojom malom svete dialo niečo revolučné, potom azda jedine to, že som sa, myslím, práve v tom čase učila čítať. O inom neviem.
Končí sa prvý polčas "nežnej revolúcie", ktorá sa pre mňa osobne začala 18. novembra 1989, keď sme sa stretli v Pukanci u Ivana Kadlečíka. My, obyvatelia "sivej zóny", s disidentmi: Miroslavom Kusým, Olegom Pastierom, Milanom a Martinom Šimečkovcami.
Už vtedy sa nám videlo správne oceniť si postoje a tvorbu dvoch ľudí, ktorí pre nás znamenali veľmi veľa. V starožitníctve sme kúpili dve vyznamenania a so študentskou pompou ich postupne odovzdali Stanislavovi Rakúsovi a Jánovi Buzássymu. Aj dnes, po dvadsiatich rokoch, je dobré vedieť, že sme sa nemýlili.
Keď som sa konečne dostavil na moju alma mater, košickú techniku, revolúcia bola v plnom prúde. Vestibul internátu bol preplnený študentmi, tak som si pomyslel, že prváci sa pripravujú na imatrikulačný ples a nacvičujú Gaudeamus igitur. Omyl. Už bol ustanovený štrajkový výbor a práve sa spisovali požiadavky študentov, ich príspevok do revolučného virvaru
V novembri 1989 som mala pätnásť rokov. Presnejšie 24. novembra. Žijem už teda dlhší čas v relatívnej slobode. Napriek tomu sú momenty, keď sa myšlienky na komunizmus vracajú s rovnakou nástojčivosťou ako takzvané emigrantské sny. V nedeľu sme sa vracali z výletu a v autobuse z Hainburgu mi priateľ hovorí: Čo keď sa zase čosi stane a my raz budeme spomínať na tento autobus s rovnakou nostalgiou ako za komunizmu Bratislavčania na električku do Viedne?
V novembri 89 som robil to, čo vždy. Presnejšie povedané, usiloval som sa poctivo vykonať všetko, čo prináša deň, či už prečítať si noviny, knihu, urobiť raňajky, zahrať si na organe, nakŕmiť sliepky a zajace, zakúriť v peci a tak ďalej a tak podobne.

Večer 19. novembra 1989 v Umeleckej besede ma odrazu prestalo bolieť srdce. Už také tri štyri mesiace predtým som mal totiž neurózu z tej československej „paperestrojky", k zúrivosti ma doháňali tí zabetónovaní komunisti, už už som bol rozhodnutý pridať sa k disentu, hoci dovtedy sme sa pokúšali pomknúť veci legálne. A potom v pondelok 20. novembra, keď sme sa so študentmi Filozofickej fakulty namiesto seminára vybrali do univerzitnej auly, to už srdce radostne pumpovalo kyslík do mozgu i do celého tela!
Na prelome októbra a novembra 89 som strávil pár dní vo vtedy ešte západnom Berlíne. Bol som si kúpiť svoje prvé PC. Preto sa mi podarilo cestou stráviť 28. október na Václavaku v Prahe, kde bola celkom veľká demonštrácia a prvýkrát som zažil kordóny s obuškami, uzavretie všetkých ulíc a vchodov do metra. Neustále nás vyzývali na rozchod - bez možnosti niekam ísť.
Po vytriezvení z prvotného nadšenia som preklínal celú revolúciu. Československo sa zrazu stalo slobodnou krajinou a moje plány emigrovať na Západ boli nadobro zmarené. Jedine že by som pred nastupujúcou demokraciou emigroval do Číny. Moja o 20 rokov staršia sestra to s rodinou stihla doslova na poslednú chvíľu a dnes je šťastnou občiankou Austrálie.
„Onedlho, 17. novembra, budem v PKO prezentovať nové romány autorov z môjho vydavateľstva." Kto by takéto niečo mohol pred dvadsiatimi rokmi povedať?? Počas socializmu som bol nikto, pomocný skladník, čo si po večeroch číta knižky. Mal som dvadsaťpäť a žiadnu budúcnosť. Ale v priebehu týždňa sa všetko zmenilo.