2 x na margo Ballu

Recenzia - Blog wordpress.com

"Stále je to ten istý Balla, koncentrovaným, nerozriedeným písaním stanovujúci diagnózy, vytvárajúci textom hustnúce šero okolo svojich postáv, stále je to fungujúce rozprávanie, atmosféra i fungujúci humor a ruptúry zneistenia," píše Dalfar. Prečítajte si dva články o najnovšej Ballovej knihe...

Balla: V mene otca

V najnovšej knižke Balla zmenil rozsah, ale nie charakter svojho písania. Jeho textu naďalej dominuje šero: Balla nie je autor reagujúci na dokorán roztvorený, nekonečnom presvetlený svet – jeho texty a jeho postavy sú vždy definované obmedzením, samotné písanie je sledom vymedzení, zužovaním priestoru a situácie, nikdy nie roztváraním možností. Typickým postojom takýchto postáv je zhrbenie: tento hieroglyf tela poukazuje na nesené bremeno alebo obmedzený priestor. Namiesto šíreho, presvetleného priestranstva je ich priestorom šero pivnice s nízkym stropom; ale hrbia sa aj pri bare, za písacím strojom, z nedostatku sebavedomia alebo z nedostatku priestoru a možností. Hrbia sa vo svojich kobkách, vo svojich uzavretých svetoch, hrbia sa nad kopami kníh, tak ako stredovekí mnísi, ale aj ako ľudia pristihnutí pri čine. Ballova estetika vychádza z úzkeho, obmedzeného, dôverne známeho priestoru – nenájdeme u neho nijaké prieniky do vonkajšieho sveta, nijaké opisy prírody, jeho priestorom je mesto, malomesto, alebo, v najúspornejšom vyjadrení: dom a zhrbená postava. V šere, ktoré ich obklopuje, nehľadia tieto postavy dokorán roztvorenými, ale prižmúrenými očami, nepátrajú ani tak po svetle, ako skôr po šere, lebo práve v šere im je dané čítať, práve do šera vpisuje Balla svoje odkazy, náznaky, posolstvá. Jeho písanie nepresvetľuje, nerozširuje priestor, ale tká ornamenty do šera, interpretuje dôverne známy, uzavretý priestor, číta znaky každodennosti. Najpríznačnejším priestorom je preto podzemie pivnice, vybudovanej labyrinticky v tvare ornamentu, pivnice s nízkym stropom, v ktorom sa protagonista textu hrbí a žmúri v šere, hľadajúc interpretácie vlastného priestoru, vlastného života.

Dá sa vyjsť aj do otvoreného, slnečného sveta: Alexej Balabanov vychádzal zo svojich temných, uzavretých priestorov aj na otvorené, farebné, ľahké priestranstvá (a vždy sa zase dokázal od ľahších komédií vrátiť späť do podzemia); Nikita Michalkov po filme o stiesnených a slnkom unavených ľuďoch vyšiel na svieže povetrie, ale jeho vzpriamené, usmiate, nehrbiace sa postavy neukázali gesto uvoľnenia, ale grotesknej paródie. Balla nikam neodišiel a svojou najnovšou knihou vytvoril emblematické dielo vlastného písania. Aj preto, že otec a dom patria medzi dva najúspornejšie symboly jeho písania (Kafka!), ale aj preto, že v podzemných chodbách tejto stavby sa križujú viaceré motívy predchádzajúcich poviedok, teraz sú ale nasvietené z opačnej strany dverí. Stále je to ten istý Balla, koncentrovaným, nerozriedeným písaním stanovujúci diagnózy, vytvárajúci textom hustnúce šero okolo svojich postáv, stále je to fungujúce rozprávanie, atmosféra i fungujúci humor a ruptúry zneistenia.

Napísal Dalfar, 30.9.2011
dalfar.wordpress.com

 

V mene otca a syna

Postavy Ballových próz sa hrbia. Hieroglyf zhrbenej postavy prezrádza nesenie bremena alebo zúžený priestor. Je takmer jedno, či sa tieto postavy hrbia nad písacím stolom alebo hŕbou kníh ako stredovekí mnísi, alebo sa hrbia pod existenčnou ťarchou, nízkym stropom provinčného sveta, alebo vinou. Hrbia sa a žijú v šere, nehľadia však doň doširoka roztvorenými očami, ale žmúria: nepátrajú po svetle, pátrajú po znakoch vpísaných do šera. Jedine Gál, píše Balla, sa nehrbí v šere, ale kráča po presvetlenom, otvorenom svete vystretý ako svieca (alebo ako kokot, dodáva autor). Zo zhrbenosti uniká rozprávačova žena do gesta vystretých rúk v šialenstve. Ale aj hlavný protagonista sa po garážovom hrbení povystiera: keď balí mladé kolegyne v práci (ale tu nejde o slobodu, ale otroctvo pudu, povedal by Solovjov). Toto otcovské vystieranie si odnesú vo svojej prihrbenosti manželka a synovia. Vzpriamení kokoti a šialenci s vypleštenými očami skrátka nie sú Ballovými hrdinami. Treba prižmúriť oči a prihrbený skúmať zákonitosti vlastného priestoru, zúženého o možnosti, o lesk a svetlo sveta. Dve veci fascinujú Ballových hrdinov: pivničný strop nado mnou a čudné zviera vo mne.

*

Balla je Kafkov príbuzný, ale Mitanov nasledovník: obaja sa svojim písaním rozhodli byť „slovenským spisovateľom“; obaja píšu filmové poviedky s hmatateľnou atmosférou (ktoré práve preto nemá zmysel sfilmovať) a táto atmosféra je slovenská. Každý národ má svojich veľkých spisovateľov, ktorých má zmysel čítať popri tých svetových: kvôli sprisahaneckým heslám, kvôli tej dôvernosti, ktorá je možná len medzi ľuďmi, orientujúcimi sa v určitej tajnej realite (a spisovateľ je ten, kto túto tajnú realitu vysloví – či už kričí, alebo sprisahanecky šepká). Mitana možno nasledoval cortázarovské poviedky, ale aj Cortázar mal svoj – hmatateľný, zažitý – Paríž; napríklad Hra na iných je takouto „univerzálnou“ cortázarovskou poviedkou a práve preto je z Mitanovej tvorby tak málo viditeľná, uchopiteľná pamäťou (aj nevedomou pamäťou inštinktov, pohľadov a pocitov). Mitana je silný práve tam, kde vyslovuje šifry slovenskej a v čase ukotvenej reality. Aj Balla, keď stavia budovu, vychádza z pôdorysu Borgesa a Kafku, ale výsledný dom je výsostne slovenský (v pivničných chodbách sa pretínajú jeho iné texty, za zamknutými dverami sa odohrávajú predchádzajúce poviedky): v prípade Ballu sú však heslá a šifry vyšteknutím diagnózy, nie sprisahaneckým šepotom. Korene domu siahajú hlboko do posvätnej pôdy, v betóne archetypálnych základov je zaliaty alef, dom obývajú našinci. Synovia vyrastajúci u otcov. Otcovia nepíšu; píšu synovia (ani Ballov otec nepíše, ale rozpráva). A stavajú domy, ktoré synovia vďačne predajú.

Napísal Dalfar, 30.9.2011
dalfar.wordpress.com

? Objednať Ballove knihy...