Tomáš Rášo

Predstavujeme finalistov súťaže BÁSNE 2010

Narodil som sa 14. januára 1985 v Liptovskom Mikuláši, kde si ma počas ôsmych rokov gymnázia podmanil magický svet triedneho profesora Iwana Laučíka. Ukončil som štúdium biomedicínskeho inžinierstva na VUT v Brne. Rád kráčam krajinou a nerozumiem hraniciam štátov. Zo strachu z nahoty píšem poéziu prevažne do šuplíka. (foto: Carole M. Roué)

Tomáš Rášo

Štyri

Prvá

Tvár anjela ozdobená
sťaby slnečné lúče rozsievali
vlčí mak.

Rumenec je okvetím,
semiačka: pehy nočnej oblohy.
Krehký divoký kvietok zapadnutý
v monocykle ostatných.

Občas ako pieseň, ktorá ne-od-zneje,
motýľ búrky hľadiaci
Atlantik.

Sama tancuješ a zanechávaš
bosonohé odtlačky na mesiaci.
Si báseň, ktorá nevyslovená
prežíva v umierajúcej kultúre.

Tak odvážne iná
a bezbranná
nahota.

Druhá

Už nie si sama.
Fertuška ako závoj nálad,
v ktorých si plávaš, topíš sa
a svoj zraniteľný úsmev nechávaš napospas
levom doby.

Patríš knihám.
V nich si vyrástla,
s nimi snívaš a putuješ.

Chlapcom,
ktorý ti v starobe položí hlavu do lona
bude ON.

City náhle zosadnú na kvet
a ty sa s otvorenou knihou
rozdáš medzi deti.

Tretia

Stretávame sa,
predávame energiu,
kupčíme s úsmevmi.

Akoby stačilo len rukou potriasť a zavolať,
buonjourno principessa.

Transformujeme Felliniho príbeh,
do dnešných tieňov,
na otázku farby nepoznáme čas.

Akoby stačilo len objať a zachovať,
buonjourno principessa.

V očiach sa Vám
odráža vychádzajúce slnko,
nežné pohladenie v chilských výšinách.

Akoby stačilo len pobozkať a snívať,
buonjourno principessa.

Chladné prebudenie,
počuť výkriky Viva Italia,
na čo sú sny, keď vysychajú ľahšie ako slzy?

Akoby stačilo len splodiť dieťa a dosnívať,
buonjourno principessa.

Sme deti detí,
budúci rodičia s túžbou milovať,
principessa.

Štvrtá

Dierou v plote a perinách
pozoruješ brieždenie,
premenu tmy na temno.

Novembrové rána neohreješ sprchou ani silnou kávou,
ani nimi nepreplávaš
ako loďka z novinového papiera.

Si pouličná lampa,
ktorá hypnotizuje a zabíja.
Som chrúst bažiaci po žiare,
končiaci na rozpálenej platni.

Neschopný myslieť, pripravený
milovať.

Večery neskorej jesene
neohreješ žiarovkou ani vareným vínom,
ani s nimi neskoncuješ ako s naivným chrobákom.

Si pouličná lampa vyhnaná z mesta.
Už nevábiš svetlom, tvoje telo ožilo.
Hniezdim v tebe, pripravený
milovať
a byť milovaný.

Publikované v Pravde 8.1.2011