Snívam ako Sándor Márai

Rozhovor s Janou Beňovou o knihe Plán odprevádzania

"Pre mňa odprevádzanie súvisí s láskou. Veď napríklad, keď pred 30 rokmi v Bratislave chlapec po rande neodprevadil dievča domov, znamenalo to rozchod. Odprevádzanie to je aj odvaha - ten kto niekoho odprevádza, trúfa si ho vlastne po ceste chrániť..."

Prvý autorský dotyk s literatúrou. Spomínate si naň?

V detstve som rozpísala viacero ťažiskových románov - najmä o našom psovi. Bol veľmi zlý a nepodarený a v mojich písačkách sa menil na hrdinu, vysnívaného psa kamaráta. Do skutočne ambiciózneho diela som sa však pustila až ako 15- ročná (prvé leto po revolúcii). Čakala ma trojmesačná návšteva amerického strýka v Kalifornii v Solana Beach. Písať som začala ešte v Bratislave. Knihu tvorili listy mojim obľúbeným spisovateľom, básne a zážitky z Ameriky - proste typický pubertálny galimatiáš. Môj strýko sa vtedy dosť zabával na zdvíhajúcej sa vlne národného povedomia u nás a v tejto súvislosti mi poradil, že ak chcem, aby mala kniha úspech, mám ju nazvať Slovenka v Solana Beach.

Čo považujete za svoj prvý literárny úspech?

Veľmi som sa tešila, keď mi pred dvadsiatimi rokmi uverejnili v Literárnom týždenníku minirecenziu na hru Emigranti, ktorú vtedy hrali v Štúdiu S. Mala som pocit, že som sa etablovala, haha.

Prečo sa práve literatúra stala vaším „všetkým"?

Nie je mojím všetkým! Ešteže to... Ale je to fajn, keď sa človeku podarí v hlave chytiť nejakú dobrú vlnu a tá ho nesie a nesie - prípadne hop - podá ďalšej vlne. Vtedy mám občas pocit, že mám odrazu dve srdcia. Alebo jedno - ale cez celú hruď.

Začínali ste ako poetka. Je poézia viac ako próza? Aká bola vaša cesta k epickému žánru?

Dúfam, že ako poetka aj pokračujem. Aj keď v prozaickom štýle. V každom prípade sa vždy budem o poéziu snažiť. Je hustejšia ako próza. Ako hovorí Ray Bradbury, básnik, ktorý písal prózu, poézia je predovšetkým zhustenou metaforou a také môžu ako japonské kvetiny expandovať navonok do gigantických foriem. A to sa mi páči - také „kvetiniská".

Snažím sa pestovať si ho za chôdze. Ako pohyblivý bod, žiaľ, nemám svoj vlastný ateliér, ani budoár... Negatívom sústredenia sa v pohybe sú vplyvy počasia a neohľaduplní šoféri.

Prečo plán a prečo odprevádzanie?

Pre mňa odprevádzanie súvisí s láskou. Veď napríklad, keď pred 30 rokmi v Bratislave chlapec po rande neodprevadil dievča domov, znamenalo to rozchod. Odprevádzanie to je aj odvaha - ten kto niekoho odprevádza, trúfa si ho vlastne po ceste chrániť. A tiež si pamätám, že práve v odprevádzaní som získala prvé skutočné kontakty s mestom. Keď sme sa kedysi začali v detstve vzájomne odprevádzať zo školy domov. Nemohli sme sa s kamarátmi odlúčiť, vždy sme mali čosi rozrozprávané. A tak sme putovali do iných ako vlastných končín - častí mesta a vzájomne sa odprevádzali. Prežívali sme navzájom naše cesty.

Píšete -„nikdy nevyviaznem z Petržalky. Petržalka je moja joga, môj zen..." Ozaj pre vás nemá Petržalka konca?

To píše Elza, postava z Plánu odprevádzania. Ale ja jej celkom rozumiem. „Tam kde je nebezpečenstvo - rastie aj to, čo zachraňuje." A to je téma na celý život.

Čo bude ďalej - podľa plánu?

Bude to ďalšia kniha - román s pracovným názvom Veľký blic. A snívam rovnako ako vo svojich denníkoch Sándor Márai - „ešte tak vidieť more a byť chvíľu v Paríži..."

Zaujímavo píšete o zbláznení sa. Je spisovateľ a básnik človek, ktorý sa ako prvý čuduje - kto v tomto svete vlastne hlce psycho-tabletky a prečo?

Jung hovorí, že sú problémy, ktoré sa nedajú vyriešiť, len prerásť. To je ťažké. Mne niekedy veľmi chýba kontakt s prírodou, zvieratami, živlami, pohľad na krajinu. Thomas Bernhardt povedal, že pre človeka je dobré, ak žije buď v prírode alebo v dobre fungujúcom meste. Raz v januári, keď v Bratislave dlho trvali bezútešné mrazy okolo mínus desať, sme išli s kolegom fotografom Palom Funtálom robiť reportáž do zoo. Ako tie mrazy znášajú zvieratá v zajatí. Prišli sme aj k nosorožcom a ten pán, čo sa o ne staral, mi povedal, že na rozdiel od väčšiny zvierat je im ľudský dotyk a pohladenie príjemné. Tak som to skúsila. Mali kožu ako staré platany, a keď ku mne ešte obrátili spred rohu svoje najbližšie oko... Pripomínali mi planéty. Zrazu bol svet úplne v poriadku. Ak na ňom žijú s nami takéto bytosti.

Ako si predstavujete svojho čitateľa?

Dobrák od kosti...

Čo pre vás ako autorku znamená práve táto kniha, ktorá súťaží?

Je statočnejšia ako tie predchádzajúce?

Jana Beňová (1974) - vyštudovala divadelnú dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Vydala tri básnické zbierky: Svetloplachý (1993, Hevi), Lonochod a Nehota (obe v roku 1997, P. T.). Prózu Parker (Ľúbostný román) v edícii Odpad vydavateľstva Park v roku 2000 a knihu poviedok Dvanásť poviedok a Ján Med (2003, L. C. A.). V rokoch 2002 - 2008 pracovala v denníku SME, kde publikovala pod menom Jana Parkrová. Od februára 2009 pôsobí ako redaktorka v edičnom oddelení Divadelného ústavu. Minulý rok vo vydavateľstve Kolomana Kertésza Bagalu vydala súťažnú prózu Plán odprevádzania (Café Hyena).

Zhovárala sa Tina Čorná,
Žurnál 35/1009, 2. septembra 2009