Jana Beňová

prozaička a publicistka

V novembri 1989 som mala pätnásť rokov. Presnejšie 24. novembra. Žijem už teda dlhší čas v relatívnej slobode. Napriek tomu sú momenty, keď sa myšlienky na komunizmus vracajú s rovnakou nástojčivosťou ako takzvané emigrantské sny. V nedeľu sme sa vracali z výletu a v autobuse z Hainburgu mi priateľ hovorí: Čo keď sa zase čosi stane a my raz budeme spomínať na tento autobus s rovnakou nostalgiou ako za komunizmu Bratislavčania na električku do Viedne?

Jana Beňová

Minca vo vzduchu

V novembri 1989 som mala pätnásť rokov. Presnejšie 24. novembra. Žijem už teda dlhší čas v relatívnej slobode. Napriek tomu sú momenty, keď sa myšlienky na komunizmus vracajú s rovnakou nástojčivosťou ako takzvané emigrantské sny. V nedeľu sme sa vracali z výletu a v autobuse z Hainburgu mi priateľ hovorí: Čo keď sa zase čosi stane a my raz budeme spomínať na tento autobus s rovnakou nostalgiou ako za komunizmu Bratislavčania na električku do Viedne?

Posledné dva mesiace som sa veľa pohybovala - vlakmi, lietadlami, autami. Po Nemecku, Rakúsku, Slovinsku. Na cestách človek spevnie, ale aj skrehne. Všeličo sa mu dostane pod nohy, všeličo musí preskočiť, niekedy dlho čakať inokedy pobehnúť.

Ten pocit, že vo Viedni jednoducho môžete presadnúť na ranný vlak, ktorý má konečnú v Benátkach alebo v Maribore! Alebo môžete len tak vyskočiť na pár hodín v Grazi... Nikomu nemusíte ukazovať pas ani občiansky. Nikto vám tú cestu nemusí povoliť a môžete sa pre tento výlet rozhodnúť impulzívne - v jednej sekunde! Teraz! Hop!

Ako mi nedávno povedala stará priateľka, ktorá žila na Západe a milého mala na Slovensku. „To je úžasné, že dnes ľudia, ktorí sú zaľúbení, môžu cestovať jeden za druhým, alebo sa trebárs stretávať v nejakej tretej krajine. Uprostred." A to ich ani nesledujú nijakí agenti a listy, ktoré si píšu, prichádzajú do schránok nepoškodené.

Pamätám sa, že už ako malé dieťa som spozorovala, že ľudia, ktorí sa vrátili z ciest, sú zaujímavejší ako všetci tí, čo sa nepohli z domu. Z miesta. Keď sa moja stará mama vrátila z Ameriky, čakali sme ju napäto celá rodina a potom všetci počúvali, počúvali a ona rozprávala jednu zaujímavejšiu príhodu ako druhú, medzitým nám rozdala všelijaké vzácnosti, ktoré jej dali v lietadle - keksík ku káve, voňavú utierku na ruky, hygienický balíček a malú fľaštičku s likérom. To boli osemdesiate roky.

Ceste starej mamy do Ameriky predchádzal asi tak rok vybavovania. Aj rozhovory s úradníkmi typu: Načo chcete vlastne vôbec za synom ísť? Našťastie ju však nezastavili. Trikrát za život v socialistickom Československu letela do Kalifornie.

Mňa pred pár dňami predsa len niečo na ceste zastavilo. Turniket na toalete na stanici. Pýtal 50 centov. Mala som len dvojeurovku. Otočila som sa na päte s tým, že rozmením. Za chrbtom mi však stál muž, čo pred chvíľou vyšiel. Kladie mi do dlane 50 centov a hovorí: 'Das ist für sie.' Na chvíľu zaspätkujem, ale on len zopakuje: 'Das ist für sie.' A o chvíľu sa už vezieme každý v nejakom inom vlaku.

Bola to tá minca, čo je pre pocestných vždy nachystaná niekde vo vzduchu. Podá vám ju všímavý človek. Patrón tulákov. Áno, sú tu! Stále! Všade okolo nás! Monitorujú! Našťastie však úplne inak ako tí, čo by nás mali na cestách na starosti za komunizmu.

SME 31. 10. 2009