Ballovo oko sa zahľadí až do samej podstaty človečenstva

Lucia Krbatová, Uverejnené pondelok, 27. august 2012, 17:51

Po generačnej novele V mene otca nominovanej na literárnu cenu Anasoft litera 2012 prichádza Balla s ďalšou novinkou. Ide o poviedkovú knihu s celkom prozaickým názvom Oko. Dovedna ju tvoria tri poviedky. Ich zdanlivo nízky počet však vysoko zatieňuje kvalita a kvantita myšlienok, ktoré na čitateľa chtiac-nechtiac vrhajú tieň podozrenia, že tiež patrí k ľudskému pokoleniu. A možno sa podaktorí aj uchýtkom a potajme dotknú pokožky nad uchom v snahe nahmatať si tretie oko.

Ballov najnovší literárny počin sa dotýka otázok ľudskej podstaty, v podstate sa zaoberá ľuďmi a otázkami, prostredníctvom ktorých sa snažia nájsť zmysel života. Na túto misiu si zvolil rozmanité oči, cez ktoré čitateľ bude nahliadať. V prvej poviedke je hlavnou postavou Miz so svojim okom, v druhej útly Cvergli a v poslednej bude rozprávačovi dôstojne kontrovať jeho našepkávač.

Prvá poviedka Oko približuje Mizovo trápenie, ktorému nad uchom vyrazil podivný výrastok. Práve vďaka nemu sa stáva súčasťou bizarných situácií a rozhovorov, ktoré poväčšine retrospektívne prelínajú jeho cestu vlakom či strihanie u holičky. Autor ani tu nezostal nič dlžný svojej povesti a preukazuje schopnosť vnímať veci, ktoré ľudia bežne prehliadajú, pokladajúc ich za nemenný a samozrejmý stav: „Doktor: „Niekto sa z teba pozerá. Podľa mňa si zdravý, akurát máš tretie oko. Trápi ma iná otázka: ako je možné, že sa mechanizmus sveta ešte nikdy nezastavil? Vždy sa nájde niekto, kto sa postará o akciu: vyvolá vojnu, prevrat, niekde vypukne diktatúra, inde zavládne demokracia, potom zasa vysvitne, že pod rúškom demokracie predsa len kvitne tyrania, tu krachne burza, na opačnom konci sveta vyjde najavo, že tam burzu vôbec nemajú, skrátka, stále sa niečo deje! Prečo sa nevylomí zub aspoň na jednom ozubenom kolese? Nech sa to celé zasekne. Ozubené kolesá- aké primitívne! V ére štvorjadrových procesorov! A ty sa trápiš kvôli tomu posratému oku." (str. 20).

Druhá poviedka s názvom Cvergli poukazuje aj na národnostnú či náboženskú otázku a problémy partnerského spolužitia. Láska k Bohu predstavuje spoločný tmel pre zrod vzájomnej lásky Cvergliho a Alžbetky. No postupne prichádza k odcudzeniu partnerov a domov pre nich začne predstavovať tesné priehriadky kufra, v ktorom do seba narážajú s odlišnými životnými predstavami. Poviedka sa nesie už tradične v ballovskom duchu a je zaobalená v netradičnom obale: „Cvergli žil v kufri, lebo sud by bol celkom očividný plagiát. Lenže aj kufor bol plagiát, pre sudovosť kufra, pre jeho štrukturálne sudovú funkciu. Žil v kufri s Alžbetou, ale jej prístup sa mu prestal pozdávať. Cítil, že napriek dohode o spoločnej ceste ku svetlu sa Alžbete zažiadalo sexu. Toto s človekom robí telo, uvažoval. Vznikla tu chorá ilúzia o trvácnosti toho, čo podlieha rozkladu. Tejto ilúzii sa chcel zúfalo vyhnúť v mene ilúzie Boha, ukryl sa pred rozkladom za kufor, v tie rozhodujúce noci oželel svoj príbytok, oželel svoju prikrývku, odplazil sa ku kuchynskému oknu a spod parapetu pozoroval hviezdy, najmä Sírius, potichu fajčil, rozsvecoval konček cigarety plytkým, rýchlym dychom. " (str. 58).

Napokon v tretej poviedke Našepkávač je najväčšmi akcentovaná otázka životného prázdna a ľudskej osamelosti. V dôsledku nich sa rozprávačovi zjavuje našepkávač a je mu neustále za patämi. Jej podstatná časť sa odohráva v hostinci odrezanom od sveta, ku ktorému vedie most, čo vzala rozvodnená rieka. Vďaka tomuto prostrediu osamelosť ešte väčšmi vystupuje do popredia i prostredia, aby v ňom vyznela samučičká sama vo svojej prapodstate. So všetkých poviedok tretia vyznieva najfilozofickejšie. Svojim absurdnom zdanlivo vytvára ostrý kontrast s každodennou príliš reálnou realitou. No práve absurdná realita života, je tou skutočnou, s ktorou sa ľudia potýkajú každý deň.

Od začiatku do konca je každý jeden odsek knihy plnohodnotnou myšlienkou, nad ktorou sa oplatí zamyslieť. Ontologické otázky formulované na pozadí všedných ľudských životov, ktoré autor situuje do absurdných siutácií v kombinácii s jeho iróniou a talentom vidieť v bežných veciach záblesk niečoho výnimočného, robia z knihy klenot, čo svojim jasom ďaleko prežiaruje hranice slovenskej literárnej scény. Ballovo rýchle rozprávačské tempo konstrastuje s hĺbkou obsahu, ktorá sa častokrát len pomaly usádza v čitateľovom vnútri a nie vždy je schopný ju na prvýkrát prijať. Všetky tri poviedky sa končia vypointovaným záverom. Záverom, čo uzaviera, no zároveň necháva pootvorené, aby závan nevypovedanosti mohol neustále prinášať nové otázky.

Balla ako autor býva často označovaný ako moderný Kafka. V jeho štýle je však citeľná aj príbuznosť s iným výnimočným autorom, francúzskym spisovateľom Borisom Vianom. Vo Vianových dielach kráčajú taktiež ruka v ruke fantázia, absurdita a existencionalizmus, aby spoločne prišli k brilantnému záveru, že nič sa nedá uzavrieť. Balla okrem toho v poviedkach bohato využíva citácie iných literátov, čím je intertextualita diela vystupňovaná.

Po Oku sa teda oplatí siahnuť. Útle dielko v sebe ukrýva veľké myšlienkové bohatstvo. A ktovie, možno po jeho prečítaní čitateľ naozaj siahne kamsi nad uchom a uvidí veci inak než doteraz. Lebo niekedy, keď sú obe oči zaslepené stereotypom, je naozaj výhodné mať to tretie. Kdekoľvek.

Dlhý rozhovor s Ballom. Rozhovor, ktorý sa rozrástol ako nádor.

Knižne si debutoval zbierkou poviedok Leptokaria v roku 1996. V tomto roku ti vyšla už ôsma kniha - novela s názvom V mene otca. Čo sa udialo s Ballom medzi týmito knihami?

Som v pokušení povedať, že nič, ale to si asi príliš fandím. Predsa len, prešli roky, na dvere zaklopal minimálne stredný vek, ak nie čosi ešte horšie. Za ten čas som sa zámerne vyhýbal zmenám v súkromnom i pracovnom živote, v tomto ohľade sa mi darilo. Prehrmelo mnou síce niekoľko vzťahov a nado mnou niekoľko vlád, presťahoval som sa z jednej ulice na druhú, zomrela mi matka, prišiel som o rodinný dom a niekoľkých priateľov, zbohatol som o pár kíl, plešinu a vrásky, nestalo sa však bohviečo zásadne prekvapujúce alebo nečakané. Vlastne áno! Začal som počúvať viac jazzu a, citujúc Lemmyho z rock´n´rollového Motörheadu, musím povedať, že ma predsa len „prekvapuje, že som ešte stále nažive".

Si autorom poviedok, podľa môjho názoru výnimočne dobrých poviedok, ale raz si sa pokúsil spojiť poviedky do románového celku (Outsideria) a teraz si napísal novelu, hoci pôvodne si avizoval knihu poviedok. Bolo to na popud vydavateľa alebo na základe čoho si sa tak rozhodol?

Outsideria sa v podstate do celku takmer spojila sama, hoci to znie neuveriteľne. Atmosféra pôvodne samostatných kratších textov, ktoré mi liezli spod pera - veru, vtedy ešte spod pera (Pero, pamätáš si ešte pero?) - bola stále rovnaká - rovnako ťaživá, všetko to bolo riadne „prehulené", plné nenávisti, zúfalstva, skrátka, bolo to presne také, aké to malo byť. A nešlo mi o pointy jednotlivých poviedok, sotva by sa nejaké pointy vôbec našli, skôr som chcel zachytiť ťaživý stav vedomia, bolesť „z existencie", takéto veci, a napokon sa mi videlo, že prúd, nepresekávaný nadpismi jednotlivých samostatných „poviedok",bude účinnejší a lepšie, presnejšie, nástojčivejšie, intenzívnejšie sprostredkuje to, čo som chcel vyjadriť. Inak, Outsideria bola mienená ako debut, ale z rôznych vydavateľsko-organizačných príčin ju predbehla Leptokaria. Niektorým sa ten výsledný tvar páčil, iným zasa nie. Ale oba postoje boli zásadne veľmi ostro deklarované - dokonca až dodnes sporadicky počúvam názory, že Outsideria je najhoršia slovenská kniha vôbec, alebo zasa úplne opačné, že je práveže najlepšia. Takto sa mi to páči! Lebo jedno je isté: nie je to tuctový priemerný produktík, akých sú stovky. A možno je umenie napísať aj sakramentsky zlú knihu. A táto nová "novela" s názvom V mene otca je len poviedka, ibaže veľkorysejšie vysádzaná. Ale to som tuším už kdesi vysvetľoval. Pôvodne mala byť súčasťou trojpoviedkovej zbierky, ale napokon sme sa s Kalim Bagalom rozhodli vydať ju samostatne. Je trošku iná, než tie zvyšné pripravované texty, povedzme, že je „realistickejšia", hoci ten, kto ju už čítal, by sa asi nad slovom „realistickejšia" pozastavil. Teraz sa mi na nej páči, ako rýchlo ju zatiaľ každý zhltol, to je super v tejto dobe, ktorú kdekto považuje za uponáhľanú. Napríklad v tomto okamihu som dostal esemesku od dnešného majiteľa domu na Loveckej ulici, ktorá sa v skutočnosti nevolá Lovecká, že knižku už prečítal a že mu tam na Loveckú, ktorá nie je Loveckou, mám posielať prípadné moje fanynky, fanúšičky, priaznivkyne, ako sa to preboha po slovensky vyjadruje? Predstavuje si to veľmi ružovo. No, V mene otca je jednoducho poviedka, kratulinká drobná knižka. Nerád by som čitateľov zdržiaval. Ja osobne tiež čítam najradšej malé tenké knižky, tam sa dá sústrediť na každé slovo. Výnimkou bolo v poslednom čase len Hevierovo opulentné knižisko s názvom Kniha, ktorá sa stane, tú som si parádne a do najmenších podrobností vychutnal napriek jej veľkému rozsahu. Kým by som ja napísal také niečo, skončilo by sa ďalšie storočie. Príliš veľa prepisujem, pričasto sa s vetou ocítam v slepej uličke.

Teda z pôvodne zamýšľaných troch poviedok, ktoré mali tvoriť knihu V mene otca, ju tvorí napokon len jedna poviedka, ktorá sa tvári ako súbor kratších textov (mikropoviedok) tvoriacich akúsi mozaiku života jednej rodiny. Rozprávačom (a tvorcom tejto mozaiky) je muž (dôchodca), ktorý prostredníctvom fragmentov spomienok na kľúčové udalosti postupne odhaľuje pred čitateľom svoj nepríliš šťastný život, resp. život svojej rodiny. Preto ten zámer "rozsekať" text na fragmenty? Alebo sa mýlim?

Podľa mňa je to jeden súvislý text, a tie "mikropoviedky", to sú kapitoly. Alebo sa mýlim? Rozprávačom je samozrejme naozaj jeden muž, dôchodca, onen "otec". Ja osobne si neviem celkom vysvetliť, ako mohla vzniknúť predstava, že ide o súbor kratších textov. Bolo by to tým, že časová následnosť jednotlivých udalostí v jednotlivých kapitolách je mierne poprehadzovaná? Hoci, tie veci do seba napokon predsa len zapadajú. A možno je to tým, že som sa v rámci mojich skromných možností pokúsil jednotlivé kapitolky vypointovať? No, to z nich samostatné texty aj tak neurobilo, hoci mne by sa to celkom páčilo. Ale počul som aj taký názor, že je to "snová" novielka. Pritom snová novielka je iná z troch napísaných a na vydanie pripravených poviedok. Ale možno sú snové všetky tri. Čo sa týka fragmentov: práve takto vnímam život. Ako fragmenty, úlomky. Tak ho potom aj píšem. Azda je za tým videným a čítaným a písaným nejaký súvislý kontinuálny zámer, za tými viditeľnými-čitateľnými fragmentami našich životov, ako ponorná rieka, ktorá sa tu i tam predstaví ľudskému zraku a potom zasa zmizne v podzemí, ale dá sa tušiť, že tam kdesi plynie.

Ani nie poprehadzovaná časová následnosť, ale to vypointovanie jednotlivých kapitol vo mne vzbudilo dojem, že niektoré, nie všetky, texty by obstáli aj samostatne. V každom prípade je to jeden súvislý text, ktorý sa dá veľmi rýchlo zhltnúť. Ako dlho ti však trvalo, kým si ho napísal? Spomínal si, že veľa prepisuješ, že sa pričasto s vetou ocitáš v slepej uličke...

Najčastejšie sa stáva, že o vete, s ktorou som v slepej uličke, vysvitne, že tá veta vôbec nemá byť, alebo aspoň nemá byť tam, kde práve je. A tak to bolo aj s mikropoviedkami-minitextami-komponentami v tejto knižke, presúval som ich, vyhadzoval, zasa pridával, miešal, mixoval, a to asi dva roky, samozrejme, že nie stále, len tak extenzívne, pomaličky, postupne, a krok za krokom sa vynáral aj štýl, aj tvar, ktorý som chcel potom už cieľavedome dosiahnuť a dobudovať. Popritom som však rovnako postupoval aj pri ďalších textoch, lebo zároveň vznikalo čosi ako druhá a tretia paralelná kniha. Tá tretia, to sú krátke stručné poviedky aforisticko-sloganovitého chrakteru, neviem to zatiaľ inak pomenovať či priblížiť, ktovie, čo z toho vzíde. Pri tejto mojej metóde práce sa stáva, že keď si ráno sadnem k písaniu, večer mám napísaného menej, než som mal, keď som si sadal. Na druhej strane, som presvedčený, že takto to má byť. A že sa netreba ponáhľať: ani za pointou textu, kým nie je zabezpečené, že na každej jednej stránke na čitateľa čaká čosi zaujímavé, dobre vyjadrené, originálne, alebo aspoň čosi, čo nie je z hľadiska kontextu zbytočné. A čo je vôbec pointa? Asi niečo, čo spôsobí, že keď čitateľ knižku zavrie, nadobudne pocit, že nečítal márne. Ale tento pocit sa dá vyvolať všeličím, bič nemusí nevyhnutne plieskať na konci, ale plieskať by zato určite mal. Lenže pre každého je plesnutím čosi iné.

Rozprávač príbehu (otec) odmieta vinu za rozpad manželstva, za to, že si nerozumie s deťmi a aj za smrť svojej opustenej manželky. V tejto súvislosti ma napadá fráza "ja nič - ja muzikant". Napokon sa mi zdá, že našiel vinníka vo svojom bratovi. Musím sa priznať, že ten záver (dom a antidom) ma prekvapil. Ako si k nemu dospel?

Novielka je okrem zdanlivo jednoduchého príbehu jednej rodiny aj podvracaním tohto jednoduchého príbehu, a keby som to celé nabubrelo nazval rodinným „románom", tak ide nielen o paródiu na román, ale aj o paródiu tejto paródie, plus o paródiu rodiny, hlavne však o paródiu príbehu, v ktorom by teoreticky jedna udalosť mala kauzálne vyplývať z druhej a potom byť naozaj tou a takou, ako je na začiatku povedané. Lenže tu keď otec hovorí, že susedka nazerala z okienka kúpeľne do kuchynského okna jeho domu, môže napokon vysvitnúť, že to bolo fyzicky nemožné, lebo domy boli od seba príliš ďaleko a okná neboli nikdy otvorené a sklá neboli priesvitné, tu keď rozprávačov brat postaví rozprávačovi dom, tak vysvitne, že ten brat ani nemohol existovať a teda ani nič postaviť, no vzápätí vyjde najavo ešte aj to, že ten brat existoval a dom predsa len postavil, dokonca nie jeden, ale hneď tri, hoci ten tretí nedokončil... Raz mi zišlo na um slovo „protidom", niekedy v noci, a nevedel som, čo to má znamenať, čo si s tým slovom počať. V tom čase ešte z tejto novielky existovali len voľne plávajúce fragmenty, vznášali sa na hladine beztvaro rozliateho prvotného nápadu.To slovo mi pomohlo k myšlienke všetko zrelativizovať a postaviť proti sebe. Je tu rozpor medzi viditeľným svetom a svetom v podzemí, hore zúri socializmus - presnejšie, nezúri, skôr pomaly odumiera - dolu ožívajú pohanské kulty, atavizmy, čiže minulosť, ktorá mala byť prekonaná novým spoločenským poriadkom práve tak, ako aj relatívne novým náboženstvom - v porovnaní s tým starým, pohanským - ale deje sa to vôbec naozaj? Nie sú to len fantázie starnúcej osamelej ženy? A kto to celé vlastne rozpráva? Naozaj otec? Alebo skôr niekto v jeho mene, v mene otca? Lebo dnes sa už autor sotva môže presvedčivo a s plnou vážnosťou hrať na svoju rozprávajúcu postavu, to sa nedá bez úškrnu. „Protidom" a jeho anti-komponenty - to je vyvrcholenie pochybností o fungovaní sveta, o tom, že sa tu dá oprieť o nejaké istoty, o určité hodnoty, normy, nemenné základy morálky, spolužitia a tak ďalej. Odkiaľ máme vedieť s istotou, kde žijeme, v čom žijeme? Aká je najsprávnejšia stratégia prežitia? Pasivita, sivá príslušnosť k sivému davu, ktorý zdanlivo poskytuje bezpečie, sa hocikedy môže zmeniť na nevýhodu. Hm, toto som tam asi až tak jasne nenapísal. Ale myslel som na to, prisahám.

Mňa už nedokáže prekvapiť, že vždy je všetko inak, než sa to na prvý pohľad zdá. Už od detstva mám pocit, že žijeme v období neustálej manipulácie. Pochopiteľne, že čím viac o všetkom premýšľam, tým viac mám pochybností, no napriek tomu premýšľať neprestávam, pretože to beriem to ako určité dobrodružstvo. Aj čítanie tvojej novej knihy je dobrodružstvo, pretože pod povrchom zdanlivo jednoduchého príbehu sa skrýva niečo, k čomu sa treba prepracovať odkrývaním jednotlivých vrstiev. Niektoré veci sú naznačené celkom jasne, iné celkom nejasne. Neobávaš sa, že nie všetci čitatelia pochopia tvoje zámery?

Úprimne povedané: neobávam. Takí čitatelia, ktorí by neboli schopní rozpoznať moje zámery, ani neobjavia moju knihu - tak šikovne je schovaná na málo atraktívnej poličke v málo atraktívnych priestoroch inak atraktívnych veľkých kníhkupectiev v nákupných centrách. Na čitateľov tam čakajú hneď pri vchode knihy v pestrofarebných, do očí bijúcich obaloch, a to sú knihy, u ktorých nehrozí, že by obsahovali nejaké nepochopiteľné autorské zámery, naopak, zámer je jasný hneď: predajnosť. Šablónovitá prostoduchosť tomuto zámeru veľmi napomáha. No čitateľ, ktorý nevletí do pasce, nastavenej na neho hneď pri vchode do kníhkupectva a ktorý sa vydá ďalej, hľadať čosi iné, nie je padnutý na hlavu. Pri kupovaní kníh a pri ich následnom čítaní premýšľa, hľadá, pátra, vŕta, prekopáva sa hlbšie do textu. Takému čitateľovi moje zámery uniknúť nemôžu. Ak by unikli, je to moja vina, zle som sa vyjadril. Stáva sa, že nejaká krížovka je nerozlúštiteľná preto, lebo došlo k preklepu či k nesprávnemu označeniu políčok a podobne. Mne sa podarilo v ktorejsi zbierke uverejniť niekoľko textov zo súboru „tekuté poviedky", ktorých zámer, metódu výstavby a pointu nepochopil takmer nikto. Pritom pre mňa sú to moje najobľúbenejšie texty - to znamená, že sa mi celkom nehnusia - ale uvedomujem si, že dopadli jako zle vytlačená krížovka. Na vine neboli tlačiarne, ale autor krížovky.
Akí sú tvoji čitatelia? Stretávaš sa s nimi? Píšu ti? Otravujú ťa alebo ťa nechávajú na pokoji? Minule si sa mi priznal, že nenávidíš čítačky, že dokonca neznášaš, keď čítajú iní spisovatelia. Prečo?

Niekoľkých svojich čitateľov poznám. Je to dobré, lebo som sa dopodrobna dozvedel, čo sa im páči väčšmi a čo menej. Je to zlé, lebo im sa neraz väčšmi páči to, čo mne menej. Takéto poznanie má tendenciu človeka ťažiť a ovlyvňovať ho pri ďalšom písaní. Kedysi v polovici 90-tych rokov, po vydaní Leptokarie, ma dvaja mladíci, čitatelia z Nových Zámkov, vyhľadali u mňa doma, prišli s fľašou, zrúbali sme sa. Dodnes sú to moji najlepší priatelia. Takto sa dejú zázraky. Na toto je dobrá literatúra - to keby sa niekto pýtal, na čo je dnes dobrá. Ale, pravdu povediac, byť rockovou alebo hip-hopovou hviedou je ešte lepšie. Od toho mám však ďaleko. Čo sa týka čítačiek, text by mal obstáť predovšetkým sám osebe, čakajúc na stránkach knihy. Nemá sa mu pomáhať precíteným prednesom, intonáciou, šašovinami, gestami, hlbokým mužným alebo vysokým ženským hlasom, skrátka ničím. Text sa takýmto spôsobom samozrejme nemá ani kaziť! Hnusí sa mi, keď si po čítačke nejakého môjho dovtedy obľúbeného autora pri čítaní jeho próz odrazu nevdojak predstavujem jeho prednes, hlas, ksicht, mimiku. Text literárneho diela pre mňa musí z tohto hľadiska byť nemý a bez tváre, aby bol obsaditeľný mojimi predstavami, mojím vlastným vnútorným ozvučovaním a vlastnou hrou obrazov, ktoré sú vyvolané výlučne obsahom riadkov, nie čímsi vonkajškovým, napríklad odutou spodnou perou neboráka autora alebo krásou mladej autorky. Niekto chce silou-mocou svoju literatúru navliecť do šašovského prestrojenia show - performance a tak ju zatraktívniť. Ale nuž dobre: jeho vec, niekoho to možno priláka, niekto sa dá oklamať a zazdá sa mu, že prednášané slová sú také účinné preto, lebo sú dobre a premyslene vybraté a nie preto, v akej situácii a v sprievode akých špeciálnych efektov zazneli. Ja mám však rád literatúru, prijímanú v tichu a samote, alebo aj v kaviarni pri pive a v hluku, ale keď si ju čítam sám. Při väčšine performancií sa ako divák cítim trápne a dočervena sa hanbím aj za performera. Inokedy autor vytiahne elektrickú gitaru, brnká a vyspevuje. Kašlem na trubadúrov od pera - nekašlem na ich literatúru, len si ju musím najprv očistiť od spomienky na čítačku. Preto s láskou myslím na autorov, ktorí pomreli skôr, než som sa narodil, alebo žijú kdesi poriadne ďaleko a nevotrú sa sem kdesi, aby mi svoje veci čítali nahlas. Toľko v krátkosti aj k audioknihám a podobným ohavnostiam. Ešte by som pripomenul zhubný účinok čítačiek na autorov štýl: pri čítačkách má autor tendenciu dúfať v pozitívne reakcie poslucháčov, veľmi príjemné je napríklad, keď sa smejú tam, kde by sa podľa autora mali smiať. A tu zistí, že by chcel písať tak, aby ľudia čo najviac a čo najspontánnejšie reagovali. Takže žiadne zádumčivé analýzy, absurdno-krkolomnícke konštrukty! A tak začne písať texty apriori určené na čítačky a vyhýba sa textom náročným, ťažkým, takým, ktorých vety je lepšie prečítať si dva-trikrát, aby boli poriadne pochopené, a aby zaúčinkovali silou blesku, ktorý udrie až po niekoľkonásobnom zahrmení. Na nete som narazil na takéto vyjadrenie Tomáša Weissa „Nejlepší věci jsou :ty obyčejné. Jak propagovat literaturu a autora? No posadit ho na židli a nechat ho číst. Deset stránek z právě dopsaného díla. Německá webová stránka Zehn Seiten to dělá elegantně a ukazuje názorně, že všechny ty čtecí šaškárny, dělající z literatury Ein Kessel Buntes ke knížkám nepatří. Černobílé statické video, bílá stěna, černé oblečení, kniha a sklenice vody. Autor téměř na dotek."
Chcem povedať, že s Weissom súhlasím, až na tú maličkosť, že stolička, čítanie, čiernobiele statické video, biela stena, čierny odev, kniha, pohár vody, autor takmer na dotyk - to všetko je v princípe rovnaká „šaškárna", ako brnkanie na gitare počas čítačky, robenie stojky na hlave alebo balenie sa do ligotavého farebného papiera. Ide o odvádzanie pozornosti od textu, alebo naopak, o podčiarkovanie textu vymenovanými mimotextovými prostriedkami, pritom text by mal byť podčiarkovaný jedine sám sebou. Autor takmer na dotyk? Desivá predstava!