Ako to vidí: Kornel Földvári

Rubrika v sobotnej Pravde

Keď k nám strážcovia ideovej čistoty konečne vpustili Bradburyho, hlboko ma zasiahla sugestívna sci-fi poviedka o automatickom "živom" dome, ktorý vzorne slúžil každodenným potrebám obyvateľov. Ibaže od istého rána nemal kto zjesť pripravené hrianky - ľudstvo už neexistovalo...

Tento pochmúrny záber márnosti sa mi vynorí vždy, keď sa stretnem s optimistickým obrazom živého domu, na ktorého služby sa, naopak, dychtivo čaká.

Povedzme taká prešovská Univerzitná knižnica. Inštitúcia, ktorá okrem dobre fungujúceho servisu prináša pozoruhodné kultúrne akcie - občas i dve týždenne. Nielen okolo kníh a čítania, aj výtvarné výstavy či hudobné podujatia. Obohacujú estetické zázemie, navyše dávajú možnosť mladým talentom. Nie div, že besedy, obľúbené autormi zo všetkých kútov Slovenska, zapĺňa mládež, z ktorej vyžaruje záujem i duševná aktivita.

Keď sa pohodlný Bratislavčan vyberie proti prúdu ku kolíske agilných "vyhodňarskych" dispečerov Slovenska, objavuje stále nové "živé domy". Napríklad filozofickú fakultu v Prešove i Košiciach, kníhkupectvo Christiania či Artforum. A v nich obetavých "operátorov" Martu Součkovú, Mariánov Andričíka i Milčáka, literárneho doyena Stanislava Rakúsa a ďalších. Pri dotyku s ich iniciatívami si človek uvedomí: funguje to! Možno vďaka tomu neprestane fungovať ani naša budúcnosť.

Pravda, 13. marca 2010