Tri otázky pre Karola D. Horvátha

Rozhovor pre denník Pravda
(17.9.2005)

"Mohol by som premýšľať nad Kristovými rokmi, ale tie už mám dávno za sebou. Alebo voľakedy boli LP platne nahrávané rýchlosťou 33 1/3. Alebo... Každý nech si dosadí, čo mu príde na um."

***

Čo znamenajú variácie názvu vytvorené z vášho mena: Karol D Horváth, Karol D2 Horváth, Karol 3D Horváth. Prečo nemajú klasický titul? Čo príde teraz?

Pri rozhovoroch o prvej knihe navrhol Vlado Janček, aby sa volala ako ja. Okamžite som sa toho nápadu chytil, pretože mi prišlo na um, že už nikdy nebudem mať takú šancu. No a keď sa mi pritrafila taká milá náhoda, že som mal v lete roka 2005 takmer dva týždne voľna, dal som sa do písania ďalšej knihy. Ostatné, čo sa týka názvu a farby obálky, už bolo v podstate jasné. Som nadšeným prívržencom informačných technológií, odtiaľ je radenie farieb R(ed)G(reen)B(lue). D2 bolo pôvodne myslené ako deutérium, ale opäť prišiel Vlado s interpretáciou, že diaľnica z môjho rodiska Bratislavy do mestečka, kde som vyrástol, do Malaciek, sa volá D2. S radosťou teda tvrdím, že to je tak, lebo v podstate to tak je. Akurát som si to spočiatku neuvedomil. No a modrá knižka, ktorú vnímam ako logické vyvrcholenie cyklu, mi ako autorovi pripadá byť v jeho kontexte „najtrojdimenzionálnejšia“. A nasledovať by mal niekedy koncom tohto roka cyberpunkový román.

Prečo má každá z kníh jedenásť poviedok?

Prvá mala jedenásť poviedok, pretože to tak vyšlo. Pri ďalších som to tak chcel. Konečný súčet je 33. To je dobré číslo. Mohol by som premýšľať nad Kristovými rokmi, ale tie už mám dávno za sebou. Alebo voľakedy boli LP platne nahrávané rýchlosťou 33 1/3. Alebo... Každý nech si dosadí, čo mu príde na um. Každá z mojich troch kníh by sa mala ako celok líšiť od zvyšných dvoch. Napríklad zelená je pre mňa najveselšia, modrá najtemnejšia. No v konečnom dôsledku sú pre mňa rovnocenné. A poviedky v nich je najlepšie čítať, hlavne poslednú modrú, v takom poradí, ako sú zoradené. Dokonca by bolo ideálne, keby tak čitatelia pristupovali aj k poradiu knižiek. V tomto smere by som ich mohol prirovnať ku konceptuálnym albumom v rockovej hudbe. Napríklad. V konečnom dôsledku sa však dajú čítať tak, ako sa to práve môjmu čitateľovi páči. Aj z čitateľov sa teším rovnako ako z knižiek, zo všetkých spolu aj z každého zvlášť. Mám ich rád bez ohľadu na to, či sú konceptuálni, alebo nie.

Už rytmus a kontrastné budovanie motívov poviedok naznačuje, že sa v nich odohrá niečo zlé. Prečo ten cynizmus?

Je to vec názoru. Nemyslím si, že by boli moje poviedky cynické. Pre mňa sú skôr smutné. Napríklad poviedka Nič viac nemám je pre mňa jedna z najsmutnejších, aké som kedy napísal. Pre mňa je totiž o mužovi v aute, napriek tomu, že takmer nič nepovie, lebo všetky slová obstaráva malý chlapec. O tom, čo sa odohráva v jeho hlave, som nenapísal ani slovo. Napriek tomu je o tom, nad čím premýšľa. Zo všetkých síl nechce vykonať to, čo na konci vykonať musí. Je to cesta, na ktorú sa niekedy dávno vydal a z ktorej preňho už niet úniku. A také sú v podstate takmer všetky moje poviedky. Ich hrdinovia sa z rôznych dôvodov vydali istým smerom. Ja sa len snažím čo najlepšie opísať, k akým koncom dospeli. Nuž ako žili, tak skončili.

Autor : (jen)
Pravda, 27.1.2007 - Kumšt