- - -
Pavel Hrúz (1941 - 2008) sa narodil v stredoslovenskej Banskej Bystrici a tu vychodil aj strednú priemyslovku (1955-1959). Jeho otec bol súkromný krajčír, ale jeho podnik roku 1950 zoštátnili. Ešte počas školských rokov uverejňoval Hrúz v regionálnych novinách Smer a od roku 1959 aj v časopise Mladá tvorba. Roku 1959 začal študovať na Vysokej škole technickej v Bratislave, roku 1964 štúdium ukončil. V druhej polovici šesťdesiatych rokov vystriedal niekoľko technických povolaní. Roku 1968 odišiel spolu s Ivanom Kadlečíkom (*1938) a Tomášom Winklerom (*1940) do Martina, kde všetci traja pôsobili ako redaktori kultúrneho časopisu Matičné čítanie (do roku 1971). Od roku 1971 do 1974 bol nezamestnaný. V tom čase udržiaval styky s českými disidentmi, napr. s Ludvíkom Vaculíkom. Až roku 1974 sa mu podarilo nájsť zamestnanie – stal sa dozorcom na tenisových kurtoch v Banskej Bystrici. Po konflikte so zamestnávateľom bol prepustený. Roku 1975 našiel zamestnanie na píle, neskôr sa dostal do podniku Stavoindustria, kde zostal do roku 1990. V druhej polovici sedemdesiatych rokov pracoval ako ghost-writer pre banskobystrický rozhlas. Až roku 1986 – po 15 rokoch publikačného zákazu – sa konečne jeho meno objavuje v literárnom časopise Romboid, ktorý uverejní jeho poviedku. Po zmenách z roku 1989 začne pracovať pre Slovenský rozhlas v Banskej Bystrici. Roku 1999 dostáva za svoje dielo Cenu Dominika Tatarku. Umrel na zlyhanie srdca 15.8.2008.
Literárne diela sú väčšinou fikciami, ale niekedy sa hlásia ku konkrétnym miestam a ľuďom a stávajú sa tak svojskými dokumentmi o živote umelca. Reálie tu potom máme hneď trikrát: prvýkrát v diele, druhýkrát v čase, keď o nich spisovateľ písal, a tretíkrát v súčasnosti. V cykle literárnych reportáží sme sa na niektoré z týchto miest vybrali. Ako vyzerajú dnes?
Posledné roky si iba šepkal. Kvôli chorobe. Tvoje odmlčanie však počujem zreteľne. Zvuky ticha! Zronený spomínam. Vlastne si šepkal po celý čas. Závažné vety, presné slová. Bol si slobodný, nezlomiteľný, neľútostný a nekompromisný. V živote aj v literatúre. Zbohom, najčestnejší chuligán!
V dielach odhaľoval vplyv komunistického režimu, ktorý krivil životy ľudí. Medzi hlavné témy Pavla Hrúza patril tiež rozpad morálnych hodnôt - za socializmu aj demokracie.
Nevedno, čo by napísal o olympijských hrách v Pekingu, ako to sľúbil redakcii Fórum. Možno o tom, že žijeme v dobe, v ktorej je dôležitejšie zvíťaziť ako zúčastniť sa, múzy pokojne spievajú, keď rinčia zbrane a Vtáčie hniezdo je vlastne hniezdom kukučím. Svoj sľub však už Pavel Hrúz (14. 6. 1941 - 17. 8. 2008) splniť nemohol.
Jeden z najväčších slovenských spisovateľov Pavel Hrúz, popri Cene Dominika Tatarku laureát viacerých ocenení, neraz navštívil Pukanec. Vedel, že odtiaľto pochádzali jeho predkovia a mimoriadne vážne bral aj kmotrovský vzťah našich rodín ako krstný rodič, spolu s manželkou Máriou, nášho syna Juraja.
V edícii Mladá Tvorba vyšla v roku 1968 kniha Pavla Hrúza Okultizmus. Bola to po jeho debute Dokumenty o výhľadoch jeho druhá kniha. Jej autor mal v čase vyjdenia iba 27 rokov a roku 1968 bol redaktorom martinského dvojtýždenníka Matičné čítanie. (V tom čase to bol, iste aj zásluhou Pavla Hrúza, priam avantgardný, rebelantský, priekopnícky, experimentujúci časopis, hocako sa to dnes zdá v súvislosti s tým, čo vystrája naša Matica, neuveriteľné!)
"Veru, kmotre Ivan, tak si teda už na ďalšom plote a ja sa len prizerám, či sa vôbec k nemu privlečiem. Takto budem vinšovať aj bratovi, ale ten ide na pol cesty v ústrety synovi, ktorý robí v Kalifornii, berie dcéru do New Yorku a tam zvyšok niekdajšej famílie bude spoločne vydržiavať dcérine marcové a chlapské májové narodeniny.