Knižné vychutnávanie samoty

Internetový rozhovor pre Hlas ľudu  (1. 7. 2008)

"Byť súčasťou nejakého spoločenstva už nie je otázkou prežitia, byť single je normálne, nechať napr. osamelú matku žiť samotnú v byte je tiež normálne. A nemyslím, že takúto samotu všetci zvládajú, a najmä nie tú vynútenú samotu, tú, ktorú sme si nevybrali sami."

***

Je dobré, že človek vymyslel internet. Prostredníctvom tohto výmyslu sa poľahky dá skontaktovať s ľuďmi na celom svete. V tomto prípade som elektronicky „necestovala” ďaleko, iba na Slovensko, kde býva mladá prozaička a výtvarníčka, ktorej literárne tvorenie na mňa zapôsobilo, a tak som sa chcela s ňou zoznámiť bližšie. Cestičkami-necestičkami som prišla po jej mailovú adresu, a tak sa náš rozhovor začal… 

Ešte predtým niekoľko slov o tejto mladej prozaičke. Ide o veľmi senzitívnu, veľmi vnímavú mladú umelkyňu Moniku Kompaníkovú (1979), ktorá vyštudovala výtvarníctvo na VŠMU v Bratislave. Objavila v sebe aj žilku pre písanie, a tak v roku 2003 debutuje zbierkou poviedok Miesto pre samotu, predtým ale získala prémiu na Poviedke 2001 a druhé miesto v roku 2003. Debut jej priniesol aj Cenu Ivana Krasku. Po troch rokoch vychádza jej ďalšie kniha, tentoraz novela Biele miesta (2006). Teda Monika Kompaníková sa v súčasnosti venúva maľbe, literatúre, vytvára aj webové stránky. Každý deň jej úsmevom tvár okrášli jej synček. 

Syntéza dvoch umení v jednom autorovi, vo Vašom prípade skĺbenie výtvarníctva a literatúry, vôbec nie je podivná Opakom, je častá... Kde však pramení tento Váš synkretizmus?

Na výtvarnú v Ľudovej škole umenia som sa prihlásila sama, keď som mala asi šesť alebo sedem rokov. Mame som len oznámila, že mi treba kúpiť farby. Potom nasledovalo sedem či osem rokov na LŠU, Stredná umelecká škola a Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave. Na strednej som ako každý puberťák začala písať básničky, a potom, keď v roku 2001 K. K. Bagala vyhlásil súťaž Poviedka, napísala som jednu poviedku, poslala som ju a vyhrala som prémiu s možnosťou publikovania knihy. Tak som začala popri vysokej škole písať, v roku 2003 som dostala 2. miesto v Poviedke a vydala knihu Miesto pre samotu. Keby nebolo Poviedky, asi by ma ani nenapadlo písať, ale keď už som zistila, že moje texty niekoho zaujali, a že ma to ešte aj baví, tak som sa pustila do práce. 

Teda bola Poviedka, dva razy, a prišla prvá kniha Miesto pre samotu. Kedysi som ju recenzovala, bol to iba skromný pohľad obyčajnej čitateľky na knihu, ktorá sa jej veľmi páčila, zvlášť pre tému SAMOTY. Samota ako motív, pojem, téma je veľmi vďačná, zvlášť pre ženu, mám taký pocit. Tá si ju „vie” vychutnať. Moja otázka znie: prečo samota, prečo žena osamotená. Subjektívny pocit, či vnímanie okolia, sveta, spoločnosti vôbec? A aký je Váš komentár na moju konštatáciu – že si žena „vie” samotu vychutnať?

Neviem presne, asi mám pocit, že samota sa dnes nenápadne šíri ako nejaká choroba. Asi je to životným štýlom, ktorý vedieme, dobou, ktorú žijeme. Byť súčasťou nejakého spoločenstva už nie je otázkou prežitia, byť single je normálne, nechať napr. osamelú matku žiť samotnú v byte je tiež normálne. A nemyslím, že takúto samotu všetci zvládajú, a najmä nie tú vynútenú samotu, tú, ktorú sme si nevybrali sami. Píšem viac o ženách, lebo nechcem písať o niečom, čomu nerozumiem. Ženy samotou možno netrpia viac ako muži, no viac je to na nich vidieť, sú ochotnejšie si ten stav priznať, aj samé pred sebou. A utápať sa v nej. To je pravda. 

Máte fantastický zmysel pre detaily. Keď som čítala vaše knihy, poobzerala som sa po svojej izbe a pokúsila som sa v hlave „porozprávať" do detailov, opísať do detailov to, čo vidím. Pravdaže, nepodarilo sa to. Ako to Vy robíte? Keď opisujete, máte to v hlave, alebo priamo pred očami, a potom to opisujete? A ako je s tými detailmi vo Vašom výtvarnom umení?

Niekedy píšem tak, ako keby som bola za kamerou, predstavujem si interiéry a exteriéry a postavy do detailov a snažím sa ich opísať tak, aby mal čitateľ pocit, že to, čo číta, vidí pred sebou, akoby pozeral na jednotlivé scény. Aby s tými postavami naozaj príbeh prežíval čo najintenzívnejšie – cítil vône, chlad – a videl ich tak ako ja. Možno to súvisí s tým, že som výtvarníčka a všímam si aj vizuál tých nepodstatných vecí, predmetov v byte, oblečenia, pokožky. Niekedy je tých opisov možno príliš, texty, ktoré píšem teraz sú už trochu prečistené. Moje obrazy sú, myslím si, úplne iné ako moje texty. 

Aj v tej druhej knihe Biele miesta je leitmotívom osamelosť a láska.

Láska a samota niekde na kraji poznaného sveta. To je asi v kocke novela Biele miesta. Príbeh dvoch súrodencov, ich osamelej matky, strateného otca a miest, ktoré upádajú do zabudnutia. Kniha má viac rovín... neviem, či sa to dá nazvať odkazom... skôr cieľom: všímať si veci, miesta, domy, ľudí, ktorí sa môžu na prvý pohľad zdať bezvýznamní, nezaujímaví, prázdni, pozrieť sa na nich inými očami a predstaviť si všetky tie neuveriteľné a krásne príbehy, ktoré v sebe nosia. V mojej knihe je to vymierajúca dedina Medovarky, opustená, pološialená mama Agáta, otec jej dvoch detí, ktorý možno leží v záhrade, osada na rúbanisku, hrádze na rieke, opustené záhrady... 

Aký je Váš náhľad na literárnu kritiku (aj výtvarnú)? V podstate literárna kritika sa pozitívne zmienila o prvej knihe, o druhej aj tak, aj tak.

Asi so mnou bude súhlasiť veľa autorov, keď poviem, že na Slovensku je veľmi málo dobrých kritikov, možno jeden (jedna?), dvaja. Nepáči sa mi, keď sa miešajú do vecí, ktoré sú len a len záležitosťou autora, napríklad výber postáv, prostredia... Čítala som kritiky, kde autorka kritizuje fakt, že spisovateľ píše o dvoch synoch, a nie o troch dcérach, kritiky knihy evidentne nedočítanej, nepochopenej alebo texty absolútne nezrozumiteľné. Potom vzniká dojem, že celá slovenská literatúra nestojí za nič a že sa kritizuje paušálne všetko, čo vyjde v slovenskom jazyku. Osobne som rada, že som na tej druhej strane a viem, aké ťažké je napísať čo i len krátku poviedku tak, aby to malo hlavu a pätu. 
Prvá kniha bola prijatá dobre, možno preto, že bola trochu iná ako ostatné poviedkové knihy, možno preto, že som bola taká mladá... Od druhej knihy sa vždy očakáva veľa, pri nej sa ukáže, či tá prvá bola náhoda alebo nie. Kritiky Bielych miest boli naozaj veľmi rozdielne, alebo veľmi pozitívne alebo veľmi negatívne, tak neviem... Ja sama mám pocit, že sme ju vydali príliš skoro a ešte bolo treba na niektorých pasážach pracovať. No podpíšem sa pod ňu kedykoľvek. 

Ako vyzerá všedný deň Moniky Kompaníkovej, a ako ten umelecký spisovateľsko-výtvarnícky? Či je aj tu prítomné prepájanie?

Keďže mám ročného syna, všedný deň sa krúti okolo neho – papanie, hranie, učenie, upratovanie, lozenie, zachraňovanie, zbieranie fazuliek, kamienkov. Keď spí, tak aj písanie alebo čítanie. Musela som začať písať rukou do zápisníka, lebo zapínať počítač na pár minút, keď neviem ako dlho bude Kubko spať, sa neoplatí, a tak píšem pri ňom v posteli. Na maľbu, žiaľ, čas nezostáva vôbec. 

S Monikou Kompaníkovou si písala: Vladimíra Dorčová 
Hlas ľudu, 1.7.2008, Juhoslávia, Novi Sad