Márius Kopcsay
Márius Kopcsay je spisovateľ, otec rodiny a podľa občianskeho preukazu už aj obyvateľ Modry, kde žije s manželkou a dvoma synmi. Narodil sa 21. apríla 1968 v Bratislave, kde mal svoje trvalé bydlisko doteraz. Je trojnásobným finalistom súťaže Poviedka. V prvom ročníku – Poviedka 96 – dostal Prémiu a spolu s ňou prvú ponuku publikovať knižne. Medzi finalistov sa dostal aj v ročníkoch Poviedka 97 a Poviedka 2000 (Cena poroty). Prvá zbierka poviedok s názvom Kritický deň uzrela svetlo sveta v roku 1998 a získala Cenu Ivana Kraska za najlepší literárny debut. V roku 2004 mu vyšla druhá zbierka Stratené roky a v roku 2005 román Domov. Román sa umiestnil vo finálovej desiatke najlepších kníh v súťaži Anasoft Litera. Márius Kopcsay zaň tiež získal ocenenie vo Veľkej cene za východoeurópsku literatúru (Großer Preis für osteuropäische Literatur), ktorú udeľuje rakúsky KulturKontakt. Jeho poviedky preložili do nemčiny, na český preklad čaká zbierka Stratené roky. V decembri 2006 vyšla jeho štvrtá kniha, zbierka poviedok s názvom Zbytočný život.
Pohoda 2010
10. kapitola
Márius Kopcsay počas hudobného doprovodu Dominika Kopcsaya číta svoju poviedku zo záhrobia. Maľuje Dalibor Kristek, fotografie Ferdinand Brezovský.
Na záver videoklip "Čo bude po smrti..."
Celý článok... Pridaj komentár
My dnes asi nemáme záujem o reflexiu spoločnosti
Rozhovor pre denník SME
(8. 8. 2007)
"Možnosť našej voľby do istej miery ovplyvňuje aj spoločnosť, v ktorej žijeme. To znamená, že ak sa niekto cíti pod tlakom okolností, že si nevybral dobre alebo mu nebola vybratá dobrá životná možnosť, nie je to len jeho chyba, chyba jeho voľby, ale aj vec spoločenských vzťahov, ktoré nemožno opomenúť."
Písanie sa môže len vypomstiť
Rozhovor pre týždenník Slovo
(2 / 2006)
"Vyhnúť sa nedorozumeniam je takmer nemožné. Páči sa mi, keď moje knihy ľudí naozaj oslovia. Všetky ostatné „efekty“ (hmotné, morálne, remeselné ocenenia) sú podružné. Písanie sa nemôže vyplatiť, iba vypomstiť."
Mucha má všeličo na rováši
Rozhovor pre denník SME
(8. 7. 2006)
"Človek má nejaký životný plán, ktorý je daný biologicky aj sociálne. V istom období sa vzdeláva, v ďalšom sa žení a má potomstvo, potom niečo docieli, dosiahne nejakú zrelosť, napokon zostarne. A keď jednotlivec v civilizovanom svete zaostáva voči individuálnemu plánu, je to disproporcia, s ktorou sa musí vysporiadať."
Je mi súdené žiť svoje stratené roky
Rozhovor pre Knižnú revue
(21 / 2004)
"Peniaze z ukradnutej peňaženky môžem znovu zarobiť alebo hoci aj vyhrať, premeškaný, stratený čas je však nenávratne preč – aj keď to neznamená, že musí byť úplne premárnený. V mojom, dajme tomu strednom veku, začínam vnímať, že čas nám vyhradený nie je neobmedzený, nie je ho nevyčerpateľne veľa."
Čitatelia by boli prekvapení, ako veľmi si vymýšľam
Rozhovor pre Národnú obrodu
(3. 1. 2005)
"Rátam s tým, že ľudia si ma môžu spojiť s postavami, lichotí mi, že zmes fikcie a vlastných zážitkov pôsobí tak dôveryhodne. Istá časť materiálu je naozaj autobiografická, písať o sebe však nie je deprimujúce, ale oslobodzujúce."
Neviem visieť dolu hlavou
Rozhovor pre denník SME
(11. 11. 2004)
"Pri spomienkach človek niekedy zistí, že bol na nejakej križovatke a svojím rozhodnutím možno podmienil práve to, čo sa mu deje teraz. Spoločným menovateľom našich zážitkov sme my sami, preto inklinujeme v živote k podobným veciam, ktoré nás potom sprevádzajú."