Ivan Laučík
Ivan Laučík (4. júla 1944 - 12. mája 2004) študoval na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici a na Filozofickej fakulte P. J. Šafárika v Prešove. Do slovenskej literatúry vstúpil v 60. rokoch ako člen skupiny Osamelí bežci (s Ivanom Štrpkom a Petrom Repkom). Knižne debutoval zbierkou Pohyblivý v pohyblivom v roku 1968. Pred normalizačným zákazom stihla vyjsť ešte kniha Sme príbuzní na začiatku (1970). Do oficiálnej literatúry sa vrátil až po osemnástich rokoch zbierkou Na prahu počuteľnosti (1988), v ktorej zobrazil rozporuplnosť našej reality plnej konfliktov, vznikajúcich koristníckym prístupom človeka
k prírode. V deväťdesiatych rokoch mu vyšli zbierky s názvom Vzdušnou čiarou (1991) a Havránok (1998). Ivan Laučík bol spoluautorom esejistickej publikácie Liptovský Mikuláš - príbeh mesta a autorom textu v knihe fotografií Svet Himalájí. Preložil výber z diela gréckeho básnika Odysseasa Elytisa, nositeľa Nobelovej ceny, pod názvom Dôstojné je... Koncom roka 2003 vyšlo jeho súborné dielo Básne.
Hevier o Laučíkovi
Literárny našepkávač Daniela Heviera
Daniel Hevier predstavuje dielo básnika Ivana Laučíka, člena skupiny Osamelí bežci.
Pozrite si aj 2. časť rozpravania...
Spomienka na básnika Ivana Laučíka
Jana Bodnárova k výročiu smrti osamelého bežca (SME, 16. 5. 2005)
Jeden zo súčasných anglických rabínov na otázku, čo si myslí o bytí po smrti, odpovedal: „Moja večnosť je v stopách, ktoré nechávam za sebou.“ Večnosť básnika Ivana Laučíka je v jeho výnimočných básniach.