Život je krásny paradox

Rozhovor pre Literárny týždenník (15 / 89)

"Čo vlastne formovalo našu generáciu z historicko-spoločenského bytia? S istou dávkou hyperbolizácie by sa dalo povedať: šoky!"

***

LT: Pripomeňme si hneď na úvod nášho rozhovoru niekoľko faktov a z nich vyplývajúcich súvislostí: vaše prvé poviedky ste začali uverejňovať v Mladej tvorbe v druhej polovici šesťdesiatych rokov. Dôležité je zrejme zdôrazniť, že to bolo v Mladej tvorbe a že to bolo v druhej polovici šesťdesiatych rokov. Takéto prízvukovanie faktov nechápem samoúčelne; ide o to – a vy to dobre viete – že šesťdesiate roky boli pre literatúru priaznivé (pre známu krízu) a že rovnako priaznivá bola atmosféra v Mladej tvorbe. Myslím si (a dúfam, že sa veľmi nemýlim), že práve tento čas a tento priestor formoval aj vaše autorské začiatky. Vráťme sa teda k onomu počiatku: ako ste pociťovali a ako dnes hodnotíte – z vášho osobného hľadiska – šesťdesiate roky a vaše literárne začiatky?

Áno, uvereňovať som začal v Mladej tvorbe v druhej polovici šesťdesiatych rokov, hoci som neuverejňoval len v MT, ale takmer paralelne aj v Slovenských pohľadoch. Prečo to spomínam? Keď hovoríte, že šesťdesiate roky boli pre literatúru priaznivé a že rovnako priaznivá bola aj atmosféra v Mladej tvorbe, chcel by som dodať, že atmosféra bola priaznivá aj v iných literárnych časopisoch – v Slovenských pohľadoch, Romboide, Kultúrnom živote a – aby sme sa pozreli aj za slovenské humná – v Revue svetovej literatúry. Prirodzene, atmosféra v literatúre (aj v literárnych časopisoch a vydavateľstvách) súvisí so spoločenskou atmosférou a tá bola priaznivá nielen pre literatúru. Po dlhých rokoch "novotnovskej stagnácie" sa začal vzduch okysličovať – z môjho hľadiska asi tak od roku 1964, hoci samotný protagonista Antonín Novotný ešte zopár rokov nadsluhoval. Chodil som na SVŠ-ku, býval na dedine, jediný kontakt so súčasnou slovenskou literatúrou som mal cez literárne časopisy, ktoré som začal čítať ako šestnásťročný stredoškolák. Tu som sa zoznámil so súčasnou prózou i poéziou: A. Bednárom, V. Bednárom, Hrúzom, Hykischom, Jarošom, Johanidesom, Kotom, Karvašom, Kuželom, Lenčom, Mináčom, Slobodom, Šikulom, Šútovcom, Tatarkom, Ťažkým, Vilikovským... Buzássym, Feldekom, M. Kováčom, M. Kováčikom, Koyšom, Mihálikom, Mihalkovičom, Ondrušom, Rúfusom, Stachom, Šimonovičom, Válkom... Do Mladej tvorby som posielal svoje prvé prozaické pokusy, tam mi uverejnili prvú poviedku, v Mladej tvorbe som sa o nejaké dva-tri roky, keď som tam robil ako externý redaktor, zoznámil so svojimi rovesníkmi a priateľmi Dušekom, Glockom, Laučíkom, Štrasserom, Štrpkom, Zajacom... Prepáčte mi ten dlhý menoslov, ale nepovažujem ho za samoúčelný. Chcel som tým zdôrazniť nenahraditeľnú úlohu literárnych časopisov pri sprostredkovaní prvých kontaktov "literárnych adolescentov" s národnou literatúrou. Pravdaže, nejde len o potenciálnych autorov. "Mláďatá" vo veku 15-18 rokov po ruptúre na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, keď prestal vychádzať Kultúrny život a Mladá tvorba, teda literárny týždenník a mesačník pre mladú literatúru, nemali takmer dvadsať rokov možnosť bezprostredného, živého kontaktu so súčasnou literatúrou. Kde sa mali stretnúť so slovenskými autormi, koľko mien z tých, ktoré som uviedol, nikdy ani nepočuli? Prečo sa potom čudujeme, že slovenská literatúra stráca čitateľov? "Vyučovanie" literatúry v škole, ako to poznáme mnohí na vlastnej koži, rozhodne nerozširuje rady čitateľov a samotnej literatúre viac škodí ako pomáha – a nie je to len "vinou" učiteľov; napokon, majú také učebnice, aké majú, majú také osnovy, aké majú... Samozrejme, príčiny nezáujmu alebo minimálneho záujmu o literatúru (nielen slovenskú) sú hlbšie a zložitejšie, teraz však hovoríme o literárnych časopisoch a ich úlohe pri vytváraní priaznivej atmosféry pre literatúru a pre jej recepciu. Z toho hľadiska bola situácia v šesťdesiatych rokoch aj pre začínajúcich autorov oveľa žičlivejšia ako v rokoch nasledujúcich. Pochopiteľne, tento čas a priestor formoval aj moje autorské počiatky a ovplyvňuje aj môj pohľad na šesťdesiate roky. (Myslím, že hodnotiť moje literárne začiatky neprináleží mne, ale iným – čitateľom, kritikom.) Keďže ste ma postavili do pozície hodnotiaceho, no zároveň som aj objektom hodnotenia, ťažko sa môžem odosobniť. Teda – z môjho "osobného hľadiska" považujem roky 1964-1969 za najšťastnejšie obdobie svojho života. (Napriek 21. augustu 1968.) A myslím, že v tom nie som jediný z generácie dnešných "štyridsiatnikov". Iste, moje hodnotenie je subjektívne, emocionálne a možno aj sentimentálne, ale vy ste sa ma pýtali výslovne na môj osobný pohľad a považoval by som za alibizmus, keby som sa vyhol vašej otázke na telo citovaním všeobecne známych objektívnych oficiálnych hodnotení.

LT: Vaša zbierka poviedok Psie dni vyšla v celkom inej politickej a literárnej situácii roku 1970. Bol to váš literárny debut a táto kniha sa dostala do iných spoločenských súradníc. Vieme o tom svoje – naša generácia štyridsiatnikov. Pre literatúru to neboli ľahké časy: mnohí odišli, iní museli odísť. A do tohto akoby uvoľneného priestoru sme zrazu vstupovali my; so všetkou dravosťou mladej literatúry. Odvážim sa byť neskromný a poviem, že to nebola najhoršia literatúra. Ale dnes už sa vyslovujú tézy, že sedemdesiate i osemdesiate roky boli rokmi morálnej krízy. Pripusťme, že je to pravda; ale týka sa to aj literatúry? Týka sa to aj vás?

Knižka, ktorú som napísal v druhej polovici šesťdesiatych rokov, zažila na vlastnej koži radikálnu zmenu politickej i literárnej situácie a preskupovania súradníc. Knižka vyšla, vyšli aj vecné, fundované recenzie, potom sa to začalo prehodnocovať, až napokon Daniel Okáli urobil zo Psích dní exemplárny, výstražný príklad, vyvrcholenie krízových a deštruktívnych tendencií šesťdesiatych rokov – šťastie, že už neboli päťdesiate roky, vtedy by to bol prípad pre prokurátora. To je však záležitosť literárnej kritiky a literárnej histórie, ktorá zrejme nepovedala ešte posledné slovo k problematike hierarchie hodnôt v tom rozporuplnom období, o ktorom hovoríme. Zdá sa, že to je už osud slovenskej literatúry: hodnotíme, zhodnocujeme, znehodnocujeme, nadhodnocujeme, prehodnocujeme a opäť od začiatku... V šesťdesiatych rokoch sa prehodnocovali päťdesiate roky, v sedmdesiatych rokoch sa prehodnocovali šesťdesiate roky, v osemdesiatych rokoch sa začínajú prehodnocovať sedemdesiate roky, skrátka, ustavične normalizujeme. Hovoríte, že obdobie, keď vstupovala do literatúry naša generácia štyridsiatnikov nebolo pre literatúru ľahkým obdobím. Ale v čom boli šesťdesiate roky pre literatúru priaznivejšie ako sedemdesiate – okrem tej atmosféry a literárnych časopisov? Veď vtedy existovala inštitúcia takzvaného tlačového dozoru (predbežná cenzúra), ktorá v sedemdesiatych rokoch prestala šarapatiť. Pravdaže, teraz žartujem – obaja si hádam uvedomujeme, že zrušenie cenzúry bolo pre literatúru danajským darom. Vtedy bol cenzorom jeden konkrétny človek (aj cenzor je len človek), ktorý bol osobne zodpovedný za svoje "zákazy", a hoci bol pre verejnosť anonymný, tí, čo s ním prichádzali do styku, vedeli, ako majú rokovať, a obyčajne sa im ho podarilo uhovoriť. Po zrušení cenzúry sa mohol stať cenzorom hocikto. Oficiálne bol zodpovedný povedzme šéfredaktor, ale koľko bolo anonymných, neoficiálnych cenzorov, ktorí bedlivo strážili zákon a poriadok a iniciatívne posielali hlásenia často až "na najvyššie miesta" – nečudo, že zakrátko po zrušení cenzúry sme sa ocitli v štádiu progresívnej paralýzy – zavládol strach a neistota a pre istotu sa neuverejňovali ani veci, ktoré by si náš starý dobrý ujo cenzor vôbec nevšimol. Ako ostrieľaný novinár a redaktor máte s tým určite svoje skúsenosti. A sme pri otázke morálnej krízy – boli sedemdesiate a osemdesiate roky rokmi morálnej krízy, alebo neboli? Sám pripúšťate, že je to pravda a pravda to naozaj je, ale povedzme si úprimne: poznáte decénium, ktoré by nebolo obdobím morálnej krízy? Ja nepoznám. Už celé tisícročia prežíva ľudstvo morálnu krízu a literatúra od svojho prapočiatku – ak považujeme za literatúru napríklad Starý zákon – kvíli nad morálnym úpadkom. Prečo by mali byť práve sedemdesiate a osemdesiate roky výnimkou? Vari neboli aj päťdesiate a šesťdesiate roky rokmi morálnej krízy? Pravda, takéto konštatovanie nás z biedy nevytrhne. Produktívne môže byť hádam iba vtedy, ak sa pokúsim diagnostikovať túto chronickú chorobu. V čom sa odlišuje kríza našich rokov od krízy rokov predchádzajúcich? To je téma na rozsiahly elaborát, preto, ak dovolíte, by som si pomohol citátom z mimoriadne podnetnej state sociologičky S. Szomolányiovej (LT č. 11), ktorá píše o chorobe spoločenského organizmu známej ako "normatívna schizofrénia". Citujem: "Relativizácie hodnôt a noriem v takomto sociálnom svete sa v správaní ľudí prejavuje aj u nás v čoraz častejšie pozorovanom hodnotovom znecitlivení a jeho dôsledkoch – agresivite, terorizme všedného dňa a v ďalších podobách subpatológie." Aby som sa vrátil k literatúre, skrze cenzúru – osobnú zodpovednosť niekdajšieho cenzora nahradila kolektívna nezodpovednosť anonymných cenzorov, ktorá vytvorila aj v literárnej sfére práve relativizáciou hodnôt a noriem vhodné podmienky na vypuknutie choroby zvanej "normatívna schizofrénia". Ako je všeobecne známe, kríza, choroba môže byť pre literatúru potencionálne produktívny stav za predpokladu, že v literárnom organizme aktivizuje tvorbu protilátok. Narušenie harmónie osobného alebo spoločenského života vyvoláva nielen príznaky nemoci, ale aj regenerujúce sily, ktoré chránia život ako celok. A to nie je iba náš, slovenský či československý problém. To je celosvetový, globálny, všeľudský problém. A literatúra na tento problém musí reagovať a, prirodzene, reaguje. Je zákonité a logické, že "normatívna schizofrénia" zasiahla aj literárny organizmus ako celok rovnako ako vedomie spisovateľov, konkrétnych, individuálnych tvorcov; spomeňme trebárs bacil autocenzúry. Niekto bol však voči nemu odolnejší, iný bol menej odolný – akékoľvek zovšeobecňovanie by bolo samozrejme zjednodušovaním. Dovolím si tvrdiť, že aj viacerí naši spisovatelia reagovali na ohrozenie spoločenského organizmu, a dokonca v istom predstihu upozorňovali svojimi dielami, že niečo hnije v štáte dánskom. Ak vôbec mohli publikovať a "nemuseli byť odídení". Hovoril som o paradoxnom stave, do ktorého sme sa dostali po zrušení oficiálnej cenzúry – bolo by zaiste parádnym paradoxom, keby si niekto vysvetlil moje slová ako volanie po zavedení predbežnej cenzúry. Hádam je načase, aby sme pochopili, že akákoľvek forma cenzúry (prirodzene okrem nevyhnutných "štátnych tajomstiev") je nemorálna, lebo degraduje slobodných ľudí na nezodpovedných, infantilných chudáčikov, ktorých treba ustavične viesť za ručičku. Hádam je načase, aby začala "spoločnosť" ľuďom (nielen spisovateľom) dôverovať, aby sa spoľahla na ich pocit zodpovednosti za "stav vecí verejných". Vieme, že niet slobody bez zodpovednosti, ale občas zabúdame, že niet ani zodpovednosti bez slobody. Nemôžeme predsa žiadať zodpovednosť od ľudí, keď im nedávame možnosť slobodne hovoriť, čo si myslia – inak sa bude stav normatívnej schizofrénie ustavične zhoršovať, prognóza bude stále nepriaznivejšia.

LT: Nie je to tak dávno, čo do slovenskej literatúry vstupovala dnešná generácia štyridsiatnikov, a je to len celkom nedávno, čo kritika takmer jednohlasne tvrdila, že ťažisko vývinu slovenskej prózy je v tvorbe tejto – teraz už strednej – generácie. Za nami prichádzajú noví, mladí autori, sú (chvalabohu!) nároční, kritickí, dožadujú sa miesta a uznania. Mám však pocit – ale môžem sa mýliť – že našu generáciu považujú za konformnú a už teraz skompromitovanú častými ústupkami. Čo si o tom myslíte? Aký máte názor na mladšiu generáciu prozaikov – a vôbec na generačný problém v slovenskej literatúre?

Dovolil by som si vaše slová trochu upresniť. Kritika predsa nikdy netvrdila, že ťažisko vývinu slovenskej prózy je v tvorbe našej generácie, generácie dnešných štyridsiatnikov. Kritika vždy tvrdila, že to ťažisko je v tvorbe generácie dnešných päťdesiatnikov. Nás až donedávna označovali za mladých, div nie začínajúcich autorov – a mladých autorov netreba brať priveľmi vážne. Ale to sú detaily. Kto je to – generácia dnešných štyridsiatnikov? My, čo sme sa narodili približne pred štyridsiatimi rokmi a pred dvadsiatimi rokmi sme boli mladí? Je však literárna generácia identická s biologickou generáciou? Mladosť je kategória biologická, literárna generácia je však podľa môjho názoru kategória spoločenská. Máme nejaký vlastný generačný program, ktorý by nás spájal a odlišoval od iných generácií? Alebo sme iba viac-menej náhodným zoskupením autorov, ktorí majú spoločný iba (približne rovnaký) dátum narodenia? Myslím, že aj to, kedy sme začínali písať a publikovať, nie je celkom zanedbateľný detail. Napríklad – Dušan Dušek, Peter Glocko alebo ja sme začínali v tej Mladej tvorbe a možno patríme geneticky skôr ku generácii šesťdesiatych rokov. Vy ste debutovali len o nejaké dva-tri roky neskôr, ale podľa literárnej kritiky patríte už jednoznačne ku generácii sedemdesiatych rokov. A trebárs Martin Bútora, ktorý debutoval prednedávnom, hoci sme všetci traja vlastne rovesníci – patrí vari ku generácii osemdesiatych rokov, keď je od nás o nejaké dva tri roky starší?

Nerád by som bol, aby moje slová vyzneli ako nejaké dištancovanie sa od svojej generácie. Veď by to bola hlúposť, človek si nevyberá ani čas, ani miesto narodenia. A vôbec, generácia sem, generácia tam, literatúru nepíše generácia, ale jednotliví, konkrétni autori. A za nami prichádzajú, ako hovoríte, noví, mladí autori, nároční, kritickí, ktorí sa dožadujú miesta a uznania. Tak to má byť, aj my sme boli takí. Oni síce nie sú až takí mladí, väčšinou už majú po tridsiatke, ale to je dôsledok nenormálne znormalizovaných pomerov – debutovať mali podstatne skôr – to by bol prirodzený, organický, kontinuitný intergeneračný vývoj. A že našu generáciu považujú za konformnú a skompromitovanú častými ústupkami? To ma pravdu povediac vonkoncom nevzrušuje a nerozčuľuje. Nerád, ale musím zopakovať to, čo som už raz povedal: knihy nepíše generácia, knihy píšu konkrétni autori. Inak – sú to zväčša veľmi inteligentní a vzdelaní chlapci, teoreticky sú možno podkutejší, ako sme boli my – napokon, dokazujú to svojimi recenziami. (Mimoriadne zábavné sú recenzie Miloša Herku – to je proste "kouzlo nechtěného".) Mnohí z nich pred vstupom do literatúry považujú za potrebné pokypriť si pôdu tým, že roznesú na kopýtkach svojich predchodcov. Mne je sympatické to ich sebavedomie a suverenita, škoda len, že sa neprejavuje aj v ich prozaických debutoch. Možno by im prospelo, keby si pri písaní prózy menej uvedomovali, akí sú oni geniálni teoretici. Zatiaľ síce nepresvedčili, napriek tomu som však presvedčený, že sú to nielen vzdelaní, ale aj talentovaní ľudia a čoskoro nás prekvapia dobrými knižkami. Aspoň takými, ako bol debut Eda Hlatkého História vecí. Je tu isté generačné napätie, ale to je celkom prirodzené a žiadúce. Nezdá sa mi, že by hrozilo nebezpečenstvo nejakého antagonistického generačného rozporu. Problémy, ktoré musíme riešiť, máme spoločné.

LT: Hádam by sme mali hovoriť aj o vašej próze, o vašich poviedkach a novelách. Po knižke poviedok Nočné správy (v roku 1976) prišiel román Koniec hry. Mohol by som povedať – s rizikom zjednodušenia – že pre vaše prózy je charakteristický neprispôsobivý mladý človek, ktorý sa pre svoje správanie dostáva do konfliktu s realitou spoločnosti. Súhlasíte s takouto charakteristikou vašich postáv? Je takáto štylizácia prejavom nespokojnosti alebo rezignácie?

Mladí ľudia zvyčajne pociťujú potrebu búriť sa, lebo realita, v ktorej žijú, sa im nezdá ideálna, aj keby ich o tom presviedčali všetky vlády, cirkvi a masmédiá. Nemajú síce ešte veľa skúseností, majú však prirodzené reflexy alebo intuíciu, ktorá ich núti narušovať status quo. Človek, ktorý je spokojný sám so sebou a so svetom, v ktorom žije, môže byť vzorný občan a hrdina nástenných novín, no ako literárny hrdina by pravdepodobne neuspel. Preto sú neprispôsobiví, búriaci sa mladí ľudia pre mnohých spisovateľov – odjakživa – takí príťažliví. Ich chuť deštruovať je vlastne podvedomým vyjadrením túžby po istote, harmónii, identite. "Prítomnosť nádeje je tu nepriama – v odmietaní" – ako napísal v Slovenských pohľadoch Ivan Kadlečík v súvislosti s mojou prvou knižkou. Aj umenie v mojom chápaní je v takomto zmysle slova deštruktívne, nemôže byť apológiou nijakého statu quo, lebo život – známa vec – je ustavičný pohyb a premena, ak chcete: prestavba. Nič na svete nie je dokonalé a umelci, tak isto ako mladí ľudia, bytostne túžia po dokonalosti – pod slovom dokonalosť mám na mysli čosi také, ako je túžba človeka po vedomí totožnosti so sebou samým a so svetom (skutočnosťou, realitou v ktorej žije). Svet bude hádam vtedy dokonalý, až umenie prestane existovať, vtedy, keď umelci, tie nespokojné duše, dospejú k poznaniu, že sú zbytoční. Našťastie, to nám tak skoro nehrozí (preto nemám žiadne obavy o budúcnosť literatúry), a keby k tomu nedajbože došlo, umelci, tie čisté duše túžiace po dokonalosti, budú asi prví, čo vložia pod ten dokonalý svet nálož dynamitu, aby sa opäť niečo dialo, aby mohli byť opäť nespokojní. Umelci istého typu a mladí, neprispôsobiví ľudia z mojich próz, ktorí sa dostávajú do konfliktu s realitou spoločnosti, ako ich charakterizujete – a ja s vašou charakteristikou súhlasím – sú vlastne takzvaní "pozitívni devianti", hoci som o tom donedávna nevedel, ale veľmi sa mi to páči. Teraz by som si opäť dovolil zacitovať z článku S. Szomolányiovej: "Jednou z ciest, ako sa dostať z normatívneho rozkladu spoločnosti, je vzopretie sa voči tomu, čo sa vníma ako bežné, t. j. normálne. Takéto konanie je deviáciou od praktizovanej normy a stáva sa pozitívnou, ak sa riadi spoločensky progresívnejšími normami... Zohľadnenie hirstorických skúseností aj iných spoločností dovoľuje vysloviť všeobecnejší záver, že spoločnosť bez pozitívnych deviantov, t. j. spoločnosť ľudí plne adaptovaných na existujúce pomery, môže byť síce stabilná, ale iba tak, ako sú stabilné všetky spoločnosti zobrazované v sociálnych utópiách. Ich stabilita je stagnačná a v dlhodobejšej perspektíve spejú k úpadku. Preto každá spoločnosť, ktorá hľadá východisko zo závozu stagnácie, by mala svojich pozitívnych deviantov aspoň tolerovať."

Som presvedčený, že absolútna väčšina neprispôsobivých mladých ľudí sú potenciálni pozitívni devianti a je povinnosťou spoločnosti i literatúry vytvoriť takú atmosféru a také podmienky, ktoré by im umožnili realizovať sa v pozitívnom a nie negatívnom smere. Keď sa pýtate, či je neprispôsobivosť mojich postáv prejavom nespokojnosti alebo rezignácie, zdá sa mi, že odpoveď je jednoznačná: neprispôsobivosť je vždy prejavom nespokojnosti, a preto nemôže byť prejavom rezignácie. Ale – neprispôsobivosť ako prejav nespokojnosti môže viesť k rezignácii, keď neprispôsobivý subjekt vidí, že jeho nespokojnosť k ničomu nevedie, že nevedie k pozitívnej zmene reality, že mu iba komplikuje život – prispôsobí sa, stane sa konformným, rezignuje – aby mal pokoj. A v extrémnych prípadoch vedie k "negatívnej deviácii", k agresivite, ku kriminálnym činom, ba priamo zločinom, ako v prípade antihrdinu z môjho románu Koniec hry.

LT: Výraznou rovinou či vrstvou vašich próz je nadmieru vyvinutý zmysel pre humor, iróniu, grotesku, ktorá sa miestami mení až na absurditu. Tieto vlastnosti či schopnosť vnímať týmto spôsobom realitu sveta vyplýva zo životných pocitov vašich literárnych postáv. Ale postavy, to je autor. Pokúsili by ste sa vysvetliť, objasniť, dopátrať sa... z čoho pramení, kde sa nabral tento cit pre iróniu, pre karikovanie vzťahov i javov, pre až kafkovské transformovanie príbehov?

To, čo ste nazvali citom pre karikovanie vzťahov a javov, môžeme hádam nazvať hyperbolizáciou, pretože vo všetkých svojich knižkách pracujem s hyperbolou. Spolu s iróniou mi to pomáha zachovať si istý nevyhnutný odstup od "materiálu". Život je podľa môjho názoru krásny paradox. Z takéhoto chápania vyplýva aj všetko ostatné. Jednoducho, tak cítim a vidím život a svet – ako svár duše a tela, srdca a rozumu, ako prelínanie smútku a humoru, reality a ireality, zmyslu a nezmyslu, tragédie a frašky. Ako jednotu v rozmanitosti, ako spojenie zdanlivo nespojiteľného, alebo, ak chcete, ako jednotu protikladov – v ustavičnej premene. Ale objasňovať a pátrať, z čoho to pramení, sa radšej nepokúšam; ktovie, čo by som sa o sebe dozvedel. A môj sklon k irónii, groteske a absurdite? Okrem osobných predispozícií tu zrejme pôsobia aj "objektívne okolnosti". Čo vlastne formovalo našu generáciu z historicko-spoločenského bytia? S istou dávkou hyperbolizácie by sa dalo povedať: šoky! Tak ako v literatúre, aj v spoločensko-politickej oblasti sa ustavične zhodnocovali a prehodnocovali jednotlivé decéniá. V šesťdesiatych – päťdesiate roky, v sedemdesiatych – šesťdesiate roky, v osemdesiatych rokoch...??? Ale nám predsa vždy hovorili, že žijeme v tom najlepšom zo všetkých možných svetov, učili nás, že vodca, ktorý je práve pri moci a pri kormidle, je div nie spasiteľ sveta, a tak bol každý chvíľu najdokonalejší medzi dokonalými, alebo aspoň vynikajúci – Stalin, Chruščov, Brežnev... A zrazu sme zistili, že predchádzajúce desaťročie nebolo vôbec také dokonalé, zrazu sme zistili, že v päťdesiatych rokoch popravovali nevinných ľudí, zrazu sme zistili, že Novotný vynikal najmä svojou obmedzenosťou a tak ďalej. Možno aj tam niekde pramení môj sklon k irónii, groteske, absurdite. Keď treba stále niečo prehodnocovať, uvádzať na správnu mieru, ergo – normalizovať – čo z toho vyplýva? Boli tu niekedy "normálne roky"? A pokiaľ ide o Kafku: svet sa od jeho čias tak zmenil, až sa mi niekedy zdá, že Kafka bol staromódny kritický realista.

LT: Po poviedkach prišla novela, po novele román Koniec hry. Už v predošlých vašich prózach boli výrazne badateľné psychologizujúce postupy, ktoré sa v románe Koniec hry prejavili najvypuklejšie. Pravda, nejde tu len o psychologizáciu postáv či o pochopenie ich činov; hovorí sa tu najmä o vedomí viny, o otázkach miery previnenia a trestu za zločin, ale aj o nepotrestaných zločinoch... Píšete, hoci v náznaku, aj o vine otcov v päťdesiatych rokoch. Povedzme s Bibliou: Otcovia jedli kyslé hrozno a synom z neho tŕpli zuby. Inými slovami, generácia detí pyká za hriechy otcov. Alebo ešte inak: ak sa neočistíme od deformácií minulosti, nezbavíme sa ani deformácií prítomnosti. Možno aj takto vykladať a pochopiť váš román Koniec hry? Spýtam sa priamo: čo vás podnietilo napísať túto prózu, aké je jej posolstvo?

Najskôr by sme si vari mali vyjasniť terminológiu. Nazdávam sa, že psychologizácia a psychológia nie je jedno a to isté. Každý človek má svoj vlastný, vnútorný, duševný svet – psychiku – a každá literárna postava musí mať svoju psychológiu. Najmä v takom románe, ako je Koniec hry, ktorý som sám (s istou dávkou mystifikácie) opatril podtitulom: spoločensko-psychologický román s kriminálnou zápletkou. O tejto knihe sa už toľko toho pohovorilo a popísalo (aj ja sám som musel o nej písať a hovoriť, hoci je to proti mojej zásade, že autor nemá svoje dielo vykladať) – pravdu povediac, nechce sa mi už o tom hovoriť. Vaša interpretácia je rovnako právoplatná ako iné interpretácie – posolstvo tejto knižky možno chápať aj "biblicky", aj inak: ak sa neočistíme od deformácií minulosti, nezbavíme sa ani deformácií prítomnosti... Aby som si však splnil svoju povinnosť – odpovedať na všetky otázky, a aby som sa neopakoval – niekoľko faktov: Osud tejto knihy bol tiež paradoxný. Rukopis som odovzdal vydavateľstvu v roku 1981. Prešiel mlynom piatich lektorských posudkov, a hoci boli všetky kladné a rukopis odporúčali vydať, knižka nevychádzala, až kým neprišiel šiesty posudok – supersuperlektorský – z ÚV KSS. Jeden z dôsledkov zrušenia cenzúry: superalibizmus. Kto vlastne rozhoduje o vydaní knižky? Šéfredaktor, riaditeľ, lektori, superlektori? Samozrejme, problémy s vydaním mali aj iné knihy, nielen moja – treba však obnažiť absurdnosť (ne)fungujúceho schvaľovacieho mechanizmu, preto o tom hovorím. Vieme, ako to normálne prebieha – píšu sa dva posudky; ak je jeden kladný, jeden záporný, píše sa tretí posudok. Prví dvaja lektori však nemali žiadne pripomienky, odporučili rukopis na vydanie. Napriek tomu však malo výhrady vydavateľstvo – týkali sa zakončenia. (Túto výhradu potom, o pár rokov, keď knižka konečne vyšla, formuloval Daniel Okáli v kritickej diskusii nasledovne: "Podľa mojej mienky epický záver románu neznamená kladné riešenie z hľadiska socialistickej morálky". Romboid č. 10, 1985.) Najzávažnejším problémom sa však stala postava otca – v pôvodnej verzii rukopisu bol totiž otec Slávik odsúdený a neskôr rehabilitovaný v politickom procese proti takzvaným buržoáznym nacionalistom. A to bol kameň úrazu. Vydavateľstvo ma postavilo pred dilemu: buď s tým otcom inak "zatočím", keďže politické procesy z päťdesiatych rokov sa nesmú spomínať, alebo knižka nevyjde. A teraz sa môžeme vrátiť k otázke kompromisov a ústupkov, z ktorých nás obviňuje mladšia generácia prozaikov (a nielen oni). Robili sme kompromisy? Áno, robili sme, mnohí – keď sme pripustili "zásahy" do pôvodných textov, lebo sme považovali za dôležité vydávať knihy práve tu a práve teraz! Iste, bolo by oveľa efektnejšie zobrať si rukopis späť a uchýliť sa do hrdej samoty. Druhá možnosť bola menej efektná: urobiť ústupky v detailoch, v maličkostiach, aby mohla kniha vyjsť v podstate nezmenená. Viacerí spisovatelia by mohli hovoriť o takejto skúsenosti – za všetkých spomeniem iba Ruda Slobodu; keby nebol robil takéto "kompromisy", nemali by sme ešte stále Rozum... Napokon, on sa tým ani netají, ani sa za to nehanbí, lebo sa nemá za čo hanbiť. Áno, robili sme takéto kompromisy a bolo to pre nás ponižujúce, my sa však hanbiť nemusíme, hanbiť by sa mali iní. Opäť paradox: najväčšími kompromisníkmi sme vlastne tí, čo sme museli svoje knižky "upravovať", lebo vybočovali z normy, lebo boli nekonformné – (a také pravdaže zostali aj "po úlitbě bohům") – a nekompromisní a nekonformní budú asi tí, ktorí nemuseli robiť žiadne ústupky, keďže ich texty spĺňali všetky normy a svojou konformnosťou nikoho nedráždili... Kiež by sa tí mladí autori, ktorí nás obviňujú z ústupkov a kompromisov, nikdy neocitli v našej situácii!

Aby som sa však vrátil ku Koncu hry. Mohol som si knižku zobrať naspäť a byť "mučeník". Ja som však považoval za potrebné knižku vydať, lebo som bol presvedčený (a doteraz som o tom presvedčený), že hovorí o závažných spoločenských, morálnych a filozofických problémoch, že patrí medzi tie knižky, ktoré upozorňujú, že niečo hnije v štáte dánskom. Urobil som teda nasledovný kompromis – postavu otca som tam prirodzene nechal aj so všetkými "umeleckými funkciami" z pôvodnej verzie, ale – keď už tie politické procesy neboli – poslal som ho do basy za zabitie kamaráta, starého spolubojovníka z Povstania. On ho síce nezabil, tak ako v prvej verzii nespáchal žiadny politický zločin, ale priznal sa k tomu, čo neurobil, rovnako ako v prvej verzii – "v mene veci". Zámerne som to posunul do výrazne metaforickej a zároveň decentne parodickej roviny. Ešte raz si dovolím zacitovať z diskusie uverejnenej v Romboide. Daniel Okáli hovorí: "Z hľadiska obhajcu i z hľadiska zdravého rozumu je prípad Slávikovho otca najslabším miestom príbehu. Aj najneschopnejší advokát by bol Slávikovho otca obhájil, lebo sa nedopustil trestného činu." Uvedomujete si tragický paradox? To hovorí človek, ktorého si vážim, čestný, poctivý komunista, ktorý práve v päťdesiatych rokoch "sedel" – hoci sa nedopustil trestného činu – ako obeť nespravodlivého, vykonštruovaného procesu a neskôr bol rehabilitovaný. Proste, takto som "upravil" otcov príbeh, a že to bolo v podstate jednoznačné, o tom svedčia slová Júliusa Nogeho v tej istej diskusii. Na výčitku Daniela Okáliho odpovedal: "Z hľadiska právneho systému je to naozaj nezmysel, ale ja som celý príbeh chápal ako metaforu, ktorá z hľadiska spoločensko-historického vôbec nie je nezmyselná." Po tomto "kompromise" dalo vydavateľstvo rukopis posudzovať ďalším dvom lektorom – aj tí rukopis odporučili na vydanie. Ani to však nestačilo, rukopis dali piatemu lektorovi. Aj jeho posudok bol kladný, knižka však stále stála. Vydavateľstvo sa furt bálo riskovať – a vyriešilo to šalamúnsky. Odkiaľ by mohli prísť hromy a blesky, keby knihu vydali a dopustili sa tak, nedajbože, chyby? Z ÚV – a tak poslali rukopis "hore" a odtiaľ prišiel šiesty posudok. Tiež kladný. Trvalo to síce tri roky, ale všetci sme boli zabeštelovaní. O tri roky vyšla kniha v Sovietskom zväze – najskôr v Inostrannoj literature, potom knižne (v celkovom náklade 565 000 výtlačkov), a zrazu mohlo vyjsť aj druhé vydanie v tom istom vydavateľstve, ktoré sa knižku tak dlho obávalo vydať. A potom sa čudujete, že milujem paradoxy a mám sklon k irónii, groteske a absurdite? Neopísal som celú túto anabázu preto, že by som chcel niekomu niečo vyčítať, veď ani niet komu, cenzúra predsa neexistuje. Je to obraz pomerov, v ktorých sme donedávna žili a všetci sme ich istým spôsobom pomáli spoluvytvárať. A to môže byť aj odpoveď na vašu otázku, aké je posolstvo tejto knihy: Okrem iného – ukázať reálne, ale aj potencionálne nebezpečenstvo, ktoré nám hrozí, ak budeme mlčky akceptovať takéto zdanlivo banálne pokrivenia. Dúfajme, že je to už definitívne minulosť.

LT: Okrem prózy sa z času na čas venujete aj dramatickej tvorbe, presnejšie, písaniu pre televíziu. Spomeniem vaše realizované televízne scenáre – Škoda lásky, Dynamit, Plukovník Chabert, A pobežím až na kraj sveta a iné. S televíziou spolupracuje veľa slovenských prozaikov, s menším či väčším úspechom. Čo však pre vás znamená spolupráca s televíziou? Je prínosom pre vašu prózu, či vás len zdržiava od literatúty?

Študoval som na VŠMU filmovú a televíznu dramaturgiu, písať scenáre je vlastne moja pôvodná profesia. Vyberám si na adaptácie diela klasikov – dovoľujú mi vyjadrovať sa k takým problémom dneška, ktoré by som nemohol tak angažovane a umelecky nástojčivo formulovať spracovaním takzvaných súčasných tém. Najväčším a možno jediným prínosom tejto práce pre moju literárnu robotu je pravdepodobne honorár, ktorý mi umožňuje prežiť v rámci existenčného minima niekoľko ďalších mesiacov a písať si prózu.

LT: Ste jeden z mála slovenských spisovateľov, ktorý nie je nikde zamestnaný, ktorý žije len z literatúry, ako sa vraví, na voľnej nohe. Čo znamená tento stav pre slovenského spisovateľa? Máte pocit, že ste slobodnejší, nezávislejší? Alebo naopak: vytvára tento stav ustavičný tlak na existenciu? Ako – z tohto pohľadu – vidíte postavenie slovenského spisovateľa v spoločnosti?

Stav slovenského spisovateľa na voľnej nohe je nepochybne deviáciou, pretože tento stav vytvára ustavičný tlak na existenciu celej jeho famílie, čo by normálny človek asi nevydržal. A rovnako nepochybne je deviáciou aj pocit akejsi relatívnej slobody a nezávislosti. Keďže v tomto stave zotrvávam už pätnásť rokov, asi mám dojem, že je to napriek všetkému deviácia pozitívna. Koniec-koncov, slovenský spisovateľ ako taký je možno z hľadiska spoločnosti deviant. Nemusí byť ani na voľnej nohe.

Zhováral sa ĽUBOŠ JURÍK
Literárny týždenník 15/89, 14. apríla 1989