Peter Šulej

Poviedka 2009. Niekoľko poznámok na okraj

Pamätám si živo moment, keď nás, porotcov, vydavateľ a organizátor súťaže Poviedka Koloman Kertész Bagala zaviedol pred stohy súťažných príspevkov. Ostal som tam stáť v nemom úžase a len som nasucho preglgol. Bolo ich niečo vyše tisíc sto. Písal sa rok 2002 a bolo to moje prvé „porotcovanie". Odvtedy ubehla pomaly dekáda a mnoho vecí sa výrazne zmenilo. S nástupom digitálnej generácie, rokmi neriešenej situácii vo vzdelávaní a kultúre či kultúrnou ignoranciou vládnucich (aj tých nevládnucich) elít, sme sa prepracovali do stavu, keď sa akosi nečíta a ak sa aj číta, primárne nie tá pôvodná literatúra. Do súťaže Poviedka 2009 prišlo „len" 264 príspevkov a na jazyk sa tisne tvrdenie, že sa už ani nepíše. Aj keď sa vraví, že v kvantite sa musí vždy prejaviť aj kvalita, zdá sa, že pri literárnych súťažiach, našťastie, vykazujú štatistické krivky určité anomálie. Tak ako pri rokoch hojnosti, tak aj v súčasnosti je zaujímavých len tých zhruba pätnásť-dvadsať poviedok. Tie víťazné si samozrejme môžete prečítať v zborníku a poprípade porovnať s predchádzajúcimi ročníkmi. Dúfam, že zistíte, že ich kvalita nijako výraznejšie nezaostáva za finálovými poviedkami rokov minulých.
Čo je však menej potešiteľné, štatistika platí pri rozvrstvení jednotlivých žánrov, respektíve subžánrov. A tak nám v tomto roku skoro úplne absentovali dobré vedecko-fantastické, fantazy či detektívne, alebo hororové poviedky. Autori rezignovali na akýkoľvek experiment, ktorý je pre mňa vždy korením literatúry. Poviedky boli väčšinou žánrovo čisté, zamerané na reflexiu súčasnej reality. Samozrejme nechýbali „študentské" poviedky, či už z gymnaziálneho alebo univerzitného prostredia, lamenty nad ťažkým životom, mierne rozšírené komentované spravodajstvo, či prípravka pre scenáristov nekonečných televíznych seriálov. Našťastie sa našlo tých desať osvietených, ktorí pri písaní svojich príspevkov použili rozum, fantáziu a hlavne mali a chceli niečo povedať. Keby teda, dajme tomu, prišlo niekedy nabudúce do súťaže čo i len niekoľko poviedok, ak sa v nej nájde tých „sedem statočných" má zmysel súťaž organizovať.
Naviac sa od mileniálneho predelu výrazne zmenila ďalšia vec. Debutovať je problém. Zaniklo mnoho vydavateľstiev (veď načo by komu v tomto štáte dánskom boli), respektíve výrazne obmedzilo svoju činnosť a s kožou na trh, v podobe knihy mladého začínajúceho autora, sa vydavateľom veľmi nechce ísť. Súťaž Poviedka je jedinečná šanca ako začať. Je len na autoroch ako so svojou šancou naložia. Ja osobne víťazom i finalistom želám veľa úspechov a čitateľom príjemné zážitky pri čítaní ich diel.