Agda B. Pain

Pilot & Spíd

Prečítajte si básne z novej zbierky a úryvok z pripravovanej novely Ako som skončil so šoubiznisom...

Pozývame na premiéru novej knihy A.B.Paina: Rytier bez básne a Hany - info tu a tu.

Ilustrácia – Stef © 2011

agda b. pain

| pilot

|
je po všetkom | je dokonané | je doonanované
|| neprežilo ani slnko ||
utvorte koridu | pusťte kormidlo | uvoľnite miesto
autorpilotovi
|| zavoskované | tváre billboardov | na každom rohu
noci | ešte aj toto | žalostné odriekanie je len | reklamou
| cez celú galaxy street | na nemenovaný kanál
|||
všade som bol. | všetko som videl. | počul | to preto som teraz hluchý a slepý || čistá troska | a ty ten trosečník
kto sa chce so mnou párovať
|| merke dir ||
pamätám si | do pikosekundy na ten okamih | vystúpenie v le monde | keď budúcnosť sa ešte formátovala ||
a ja. vstúpil som | | do kozmopolitiky | do kaluže špinavých | akoby to bolo včera | ešte pred svitaním.
|| ešteže som celú večnosť dead | prázdna schránka skafandra | trezorový kúsok | konzerva mäsa v slanom náleve | o snoch sa mi môže snívať | zazrieť nebo vidieť svet |
hviezdice vlasatice | modelové modulky || rušičky || ako stoja a vyčkávajú nás | pred kasínom | v drahých mašinách | zelenáčov ušatých. spleenutie bolo také prirodzené | nastajlované
||
len si ma predstav ||: krásny ako stroj
vyleštená | mašina pred výstavou ||
| | vymakaný hrudník | tehly na jemne | brúsenom bruchu | spevneného panciera | poslednej módy | || chyť sa
| iskra v kútiku displeja | zrkadlovka s uver filtrom || ochranná známka života | ak má ešte starý zmysel | lesk a lávu | sopky love a | | kým aj počerní trpaslíci sú | na svojom
mieste ||| tu v tomto bode | prisahám že táto
noc bude iba moja
|
prvá | keď som prišiel o poctivosť | | |
preliezol celé štvrtohory | za vás sa prelial | so znamienkom vip | a teraz bez pozvánky |
kto to tu organizuje princezná | lebo sa tu prepadnem | do seba || cracknem na mieste museli ste vedieť | raz sa prevalím |
-
vypnite blesky | stlmte ohmy hromov
defibrilátor v hrudi skratuje | plán vztýčený || port celý vlhký | mozog vo vrecku | emócie sebazáchovne skartuje | a kľúčové slová od tvojho srdca
| nebudú použité |
ikonka môže klamať | zlatými príponami | |
toto nevedieť kam | ten tea si vypi ty | || tunel je len zásuvka
|| z roku nula nula | posielam hlas | že | som už na mieste | na ceste | už letím | letím
na kradnutej rakete | komisionár vyexpedovaný do najposlednejších svetov | aby sa poklonil klonom / položil veniec rozhodil siete a - zasadil čip | x
ktorý aj tebe | xxx | už teraz xxx
| vŕta v hlave

na konci s diskom |
z celého kordu pozdravujem vás
lassie lucky luke | zo samého jadra
pozdravujem ||
chaos hlási systém | chybu v tme
| a asi druh
plnenia | |

za druhými pôjdu | druhy druhmi
| | rod za rodom črieda za triedou | záporožce
nesmrteľníky ťažkí bokombardovia i tí najhorší
| pred tými na pozore | rytier ||
pred rytiermi || noc blčí celá | hviezdičky
hasnú hrozné no | hrozné ||| aká
krása
odhadzujem energiu svoju | zas
hádžem svoju šabľu v diaľ | diaľniciam ale
ladne | po starom púšťam z hlavy šalát
spomienok a desať deka | félvidéka
:|| a s grantmi. nech tam ležia stále

|| odtiaľto sa už nedostarnem || iste
trhnite si kožou | pusťte žily k vode | meľte kosti
jazyku | spoje chcem mať ja čisté | za koho som rodil
slzy || krv komprimovanú | v pere na perách | tak koniec
súhlasím | na konci absolútnej jednotky |

roty zrotovaných
|| táto tma. táto noc | znamená
iba toľko | čo viem z hviezd |
| kam dovidím so zavretým
poklopom | čo dopočujem | keď tvoje vlastné po-
stroje | si ťa začnú obzerať | blikať a varovne pípať
tento tu pôjde || chcípne | zavyje | | | jak súhvezdie psa
pod náletom vírusov
načo mu to | značkové brnenie spandexový skafander
zdochne | rýchlo archivujme ||
| | | kým mu zapne
a ja môžem pokojne vypnúť

Agda Bavi Pain

Spíd

Sedím v čakárni, biele steny strohej miestnosti zahusťujú pred mojimi očami v rannom šere mliečnu hmlu. Majú tu nejakú kávu? Ohliadnem sa na ostatných. Snáď vnútri. Tu sa dočkám iba ľadových pohľadov bez cukru. Ticho, tichučko ako pred popravou na najmodernejšom elektrickom kresle. Na stoličkách vedľa mňa sedia v rade zhrbené osoby, postavy s preloženými nohami, zamyslenými očami.
Pozrime. Samé známe tváre, známe ako známe, skôr okukané, z fotiek a médií. Na stoličke oproti sa zašuchoce tvárička z počasia. Aj by som jej niečo povedal. Ale nesedím doma pred obrazovkou. Vídame sa občas na chodbách televízie, ani sa zdraviť nemusíme. Nakoniec, fotografie sa nezdravia, načo, nemajú pamäť ani výčitky. Ich hryzie iba ak mikroskopické svedomie neviditeľných roztočov a knihomoľov chrumkajúcich potichu kvalitný čínsky papier s pravou tlačiarenskou čerňou. Ktosi nervózne klopká topánkou. Hercom a moderátorkám letia drahocenné minúty, ktoré by mohli byť premenené na zlato.
„Ale vás poznám! Že áno?" nahne sa pekná vizážistka nado mnou. Pozrie mi lepšie do tváre, keď už konečne sedím v maskérni.
Zatrasie kaderami a odhalí usmiatu, príjemne unavenú tvár. Rozkošný noštek. Musím sa usmiať.
„To snáď nie..."
Zas tá skromnosť. Ale to nie je hra, divadlo, v tomto má prsty najskôr genetika. Na Hipokrata však prisahať nebudem.
Usadí ma. Elektrické kreslo je v skutočnosti na manuálny pohon, otáčacie. Len čo ucítim pod sebou pevné sedadlo, zakrúti ním spolu aj so mnou. Ako na kolotoči preletím vzduchom a pevne sa chytám oboch operadiel, otočím sa o 360 stupňov naspäť k učiteľke tohto tanca.
„Ale určite!" Jej nekonečné prsty sa viac a viac predlžujú. Smerom ku mne.
Vizážistka mi vyzlečie chvatom sveter, na hlave mi vstanú dupkom slamené vlasy spolu s kútikmi jej úst. Som na smiech, ale teraz mi to môže byť jedno. Nie je to náhodou práve gašparko, čo hráva kráľovské role, stačí sa držať textu a ženskej intuície.
Z vlasov mi na hlave zostane kráľovská detonácia. Šikovnými prstami s nepraktickými kilometrovými nechtami zo mňa mladá žena ako čarovnými paličkami spraví za pár minút prvotriedneho humanoida. Tvár hodnú titulnej stránky Kamaráta. Zavriem oči ako pred slnkom a v duchu sedím znova vo svojej školskej lavici. Dokresľujem pásku cez oko, vybité zuby a zopár náušníc vylízanému ksichtu spisovateľa na ČB fotografii v čítanke. Takému vylízanému ako teraz ja. Pred zrkadlom v maskérni, vo svetle ostrých neónových žiariviek. Strhnem sa. Učiteľka prenikavo švihne ukazovadlom. Tenký a štipľavý kúsok dreva siaha v jej prstoch varovne rovno až k nebesiam. Tetovanie na hrdle zaslúžilého umelca dokončím radšej až na budúcej hodine, švihom, zabuchnem čítanku, švihom, ruky za chrbát. Palička sa mihá. Švihá. Vzduch praská. Čoraz ťažšia masa nedýchateľnej atmosféry a klzkého vzduchu svoju hustotu každým švihnutím iba zvyšuje ako správne nakysnuté cesto. Budú sa piecť noví súdruhovia. Drevené ukazovadlo sviští vzduchom, pohybom ráznej ženskej ruky v strohom učiteľskom kostýme. Na moje veľké nešťastie objavím tajomný a sladký svet sado-masochizmu až o hodne, hodne neskôr. Mohol som si v škole na hodinách slovenčiny užívať pekných pár rokov. „Čo robíte?"
Strhnem sa naozaj.
„Čím sa zaoberáte..." Ženská tvár sa nahne k môjmu uchu, zatiaľ čo sa nalakované nechtíky vyučenej kaderníčky prehŕňajú v mojich dokrčených vlasoch.
„Píšem." Poviem na zahájenie chvíľky ticha. Vidím, že z toho krásavica neprečíta ani p.
„Som spisovateľ... Akože." Kazím si nevedomky ulízanú ofinu, keď sa v rozpakoch začnem nevdojak škrabať v dlhých vlasoch. „Proste píšem. To je celé. Aj do telky scenáre, aj reklamu, kadečo."
Rekonštruuje mi pohotovo fazónu, ktorú som si nervóznymi prstami dobabral.
Mávne hrebeňom. Chápem to tak, že chápe. „No iste! Tak to z televízora vás poznám! Ah-hááá..."
Hej, z telky. Priamo. Nie síce z obrazovky, ale taký dôležitý jak čudlík na ovládači.
Ďuso v klietke nervózne šramoce. Aj on sa ide fotiť. No na chudáka malého, strateného kdesi v tieni koruny tvorstva vizážistka toľko času nemá. Načo aj, keď mu príroda nadelila bohatý konfekčný kožuch a ňufák na zjedenie, stelesnená nevinnosť v luxusnom hustom ochlpení. Postrapatí tchoríkovi ledabolo číro na hlave tužidlom. Beží si hneď umyť ruky. A my s malým krásavcom môžeme konečne s čistým štítom vkráčať dovnútra, do fotoateliéru. Helou, bonžúr, nájde sa nejaké kafíčko?
Keď je zle, všetky ženy sa zrazu stratia, je iba tma a zima, večné šero, slepota, prítmie všetkých zmyslov, ťažkotonážna depresia. Kladivom po hlavičke. Ani to nebolí. Iba to zabíja.
Ženy sú ďaleko a žijú nové životy, zbúchané zo zvyškov toho môjho a predošlých chlapov, kolegov, bratov. Vrátia sa až na pohreb. Keď mne sa konečne vyjasní a skončí celá táto tma zastierajúca triezve zmysly a životaschopnú myseľ. Toto svetlo mi už nezahádžu ničím, ani najväčšími hrudami hliny, ktoré spolu s vyronenými slzami padajú dole na mňa. Ležiaci, sipiaci, nepohnem sa vo vlhkej diere v zemi, ani keď ma trafí kameň ako zo srdca. Rovno do stredu čela. Na! A ja nič. Vidím sa, ako otvorím oči. Viečka stúpajú nahor. Bielka sa napĺňajú svetlom. Vidím, otvoril som, prenikol. Vidím, že vidím.
Ženy sa spod čiernych závojov na tvárach a slnečných okuliarov mračia a zazerajú, no je to taká ľútosť ako nad psom alebo pekne krvavým steakom. Boh vie, možno povie, prepočujeme, uvidíme. Uvidím. To si musím neustále opakovať. Opakovanie je matkou múdrosti celého pospolitého ľudu, veď múdro, denne opakovaná matka, matka opakovaná, matka ospevovaná, a otec, hlupák, ten zatiaľ zdrhol za prácou do Ameriky.

Agda B. Pain
Slovenský básnik a spisovateľ tureckého pôvodu. Získal viacero ocenení doma a v zahraničí. Poviedka Spíd je z pripravovanej knihy „Ako som skončil so šoubiznisom".
Nová kniha hviezdnych básní „Rytier bez básne a Hany" bude mať premiéru tento pondelok 12. decembra v bratislavskom KC Dunaj, kde ako hosť vystúpi aj známa mŕtva poetka Anna Snegina. Pilotný singel Pilot z knihy si môžete bezplatne stiahnuť na adrese www.pilot.agdabavipain.com.