Dandy Michaely Rosovej
Recenzia - .týždeň
"V celej próze je veľa dobrých impresií a asociácií, výborné pozorovania, ale najmä príjemné surrealistické znaky, osobitne podvedomie protagonistky, sny a snová skutočnosť..." G. Rakúsová
Michaela Rosová: Dandy
KK Bagala a literárny klub 2011
Michaela Rosová debutovala r. 2009 románom Hlava nehlava. Dandy je jej druhá kniha, v ktorej nezaprela svoj autorský rukopis debutu. Aj v novele Dandy ide o personálny typ rozprávačky, ktorá cez svoje vnímania zobrazuje skutočnosť, jej reč splýva s výpoveďami postáv, ktorých je minimum. Z nich osobitne vyčnieva mládenec Ole - dandy („muž s chorobne veľkou hlavou").
Dej knihy je skromný, ale bohatý, celá próza je postavená na dynamických opisoch a tie vytvárajú istý príbeh. Ide vlastne o tri mesiace, ktoré vyznievajú ako jedna dlhá prechádzka po Berlíne: stretávania, rozchody, prenájmy a podnájmy, ich neporiadok, tak ako „neporiadok" vo vzťahoch a láskach, všetko plynie bez vôle, bez chuti niečo zmeniť, nad niečím sa zamyslieť, a do toho trocha reálií mesta, hoci by to nemusel byť práve Berlín. Počas niekoľkých dní prejde personálna rozprávačka s Olem, ktorý chce „spasiť" svet, rôzne prostredia, zažijú veľa problémov najmä v rovine verbálnej („je to predsa inšpiratívne, že máme také rozdielne názory"), keď „z mojej duše robí chlievik". Rozprávačka je svojimi postojmi voči Olemu málo presvedčivá, flegmatická („Existuje niečo, čo tebou pohne?"), lebo Ole je skutočný i snový. V celej próze je veľa dobrých impresií a asociácií, výborné pozorovania, ale najmä príjemné surrealistické znaky, osobitne podvedomie protagonistky, sny a snová skutočnosť. Celá atmosféra, zvláštne, priam zvrátené vzťahy medzi mladými ľuďmi („Ole sa narodil v osemdesiatom šiestom, má dvadsaťštyri. Je odo mňa o dva roky mladší"), k tomu Oleho psychika, rozprávačkina apatia a u oboch depersonalizácia - to všetko je vychýlené z normy. Zvrátenosti, chúlostivé a tabuizované témy, problémové a naturalistické motívy nie sú pomenované priamo, autorka je distingvovaná, jej vyjadrovanie je ako v poézii zašifrované, s možnosťou viacvýznamovej interpretácie. Jazyk prózy je hovorový štýlom i lexikou, reč je úsečná, dobrá, autorka ňou vyjadruje náhlenie sa postáv, rýchlosť ich myšlienok i vo vnútorných monológoch, veľmi funkčne šetrí slovami. Rosová je dobrá aj v tom, že nič nekomentuje, nesúdi, ale zobrazuje.
Posledná časť knihy je úvahová a inšpiratívna. Čas plynie, veci sa menia. „Je po sezóne. Popred mňa prebehne psík." „Išla by som domov. K maminke." „Smer domov. Doma, kde to je?"
Skrátená verzia tejto recenzie
vyšla v časopise .týždeň 22.8.2011
Publikujeme pôvodnú verziu recenzie.
