Katarzia detstvom

Recenzia knihy HLAVA NEHLAVA v Romboide

K. K. Bagala - renomovaný vydavateľ pôvodnej slovenskej tvorby - napriek neprajným finančným podmienkam plní sľuby, ktoré dal autorom, i tým začínajúcim - finalistom literárnych súťaží. Jednou z nich je Michaela Rosová (1984), dvojnásobná finalistka literárnej súťaže Poviedka, ktorá za svoju prózu Hlava-nehlava získala prémiu v súbehu Román 2006 Slovak Telekom. Autorka, rodáčka zo Senice nad Myjavou, napísala prózu, ktorá rozhodne zaujme.

Román má nezvykle nadpísané kapitoly, ktoré sú vlastne akousi osnovou rozprávania, jej jednotlivé body sa striedavo členia podľa dvoch hlavných postáv (Dana, Samo) a majú graficky digitálnym spôsobom označené poradie. Keď sme pri grafickej stránke knihy, treba povedať, že ilustrácie sú nenápadité, „doslova" kopírujú text.

Michaela Rosová postavila svoj román na protagonistoch - súrodencoch a k tomu ešte dvojičkách. Ich „partitúry" ako personálnych i priamych rozprávačov sa pravidelne (podľa kapitol) striedajú, ale zachovaný je princíp časovej postupnosti zobrazovaných udalostí, čiže ide o klasickú makrokompozíciu, i keď v poslednej kapitole sa obidvaja rozprávači - brat a sestra - striedajú: v dialógoch, v monológoch a do toho vstupuje aj autorský rozprávač, ktorý je sporadicky prítomný na celej ploche románu. Ide istým spôsobom o hybrid, ale dobrý, navyše záverečná časť je takmer bez príbehu, prevažujú v nej úvahy, no pre zavŕšenie románového príbehu je veľmi dôležitá. Tu sa uzatvorí dejový rámec, ktorý je jemne naznačený na začiatku románu. Práve rámec (smrť 17-ročnej Samovej priateľky vysvetlená v závere) drží napätie celého románu a ním sa spätne dá vysvetliť psychika protagonistov a ich vzťah. Isté jemné, permanentné napätie dokázala autorka vytvoriť nedopovedanými motívmi, neukončenými dejovými líniami i dynamickými opismi (napr. kráčanie večernou ulicou urobila veľmi zaujímavým a napínavým). M. Rosová má zmysel pre detail. Opisy pomalých úkonov, tváre, všedného dňa, jemných pohybov nenudia, práve naopak („- brucho mu tečie spoza opasku až kamsi na kolená, pravú ruku si otiera do nohavíc, v ľavej drží vidličku, nabodáva pokrájané kúsky tlačenky a súka si to do úst, s unavenou zotrvačnosťou, pohybom stále tým istým. - slečinko, já furt nechápem, čo po mne scete.") Cez detail, prípadne porovnanie dvoch detailov dokáže charakterizovať dobu, dva rôzne historické časy, jednoducho - autorka vie pozorovať prostredie, atmosféru, ľudí, psychológiu ich konania, citov, pocitov. Napriek mnohým opisom je to román, v ktorom je všetko v pohybe, v akcii. Rovnako zaujmú Rosovej charakteristiky postáv: nepriame, zaujímavá autocharakteristika, porovnávacia a skupinová charakteristika dvojičiek („ak aj máme ako dvojičky dačo spoločné, určite nie to alebo toľko, ako som sa domnievala, že totiž kým on je sebestačný, či už z egoizmu, alebo vďaka schopnosti bezmedznej ignorancie, ja som bez neho neúplná, doslova nekompletná, fungujem, no predsa len som akýsi genetický zvyšok..."), ale i dejov (napr. neverbálny spor medzi matkou a synom) a myslenia.

Medzi bratom (Samo) a sestrou (Dana) je neustále jemné napätie, vyplývajúce z ich rozdielnych pováh, hoci ide o dvojičky. Dana je postava zvláštna, zložitejšia než Samo. Ide o introvertku so sociálnou fóbiou, vyjadruje sa dlhými (výborne zvládnuté), ráznymi vetami, ktoré svedčia o psychických ťažkostiach. Autorka veľmi dobre vykreslila psychický stav Dany vo chvíľach priam pomätenia (po objavení priateľkinej samovraždy), čo sa odrazilo v jej vyjadrovaní - vety sa zmenili na menné, trhané. Zaujímavým momentom je spôsob, ako sa Dana usiluje zbaviť svojich trápení, keď ich adresuje hluchonemej susede (motív bútľavej vŕby). Napriek všetkému postave Dany nechýba ani humoristický pohľad na svet. Samo ako rozprávač je realistickejší, racionálny, kritický. Pre príjemcu je jednoznačnejší, zrozumiteľnejší než Dana, miesto humoru používa iróniu, je hĺbavejší, vyznačuje sa filozoficko-psychologickými úvahami, čo sa odráža aj v kultivovanejšej lexike. Hlavné postavy sú plastické konaním i myslením a hoci obidvaja protagonisti sú vyprofilované postavy, predsa sa stalo, že ich autorka celkom neudržala (Samo - racionálny človek - sa miestami stáva lyrickým a precitliveným). Z epizódnych postáv jednoznačne zaujme stará mama dvojičiek, hoci jej autorka nedáva na ploche románu veľký priestor. Je to postava - monument, s ktorou sa spája aj jazykové oživenie textu (myjavský dialekt). Okrem nárečia (i nevydareného abovského) využila Rosová aj súčasný štandard, slang, prvky maďarčiny i výrazy subštandardné, ale v prevažnej miere funkčne. Možno konštatovať, že štýl tohto románu je dobrý, postavy sú rozlíšiteľné svojím individuálnym jazykovým prejavom. Menej sú citeľné hranice medzi dialógmi na jednej strane a monológmi, či vnútornými monológmi na strane druhej.

Niektoré stretnutia postáv a ich rozhovory sú trocha násilné, vykonštruované, akoby ich autorka chcela využiť na vyslovenie istých názorov. Vzťahy medzi postavami sú však výborne stvárnené, sú zvláštne, plné napätia. Osobitne to platí pre vzťah súrodencov - dvojičiek, ktorých spája príjemné detstvo na myjavskej dedine, nostalgické spomienky na babku a hroby predkov. Detstvo si pripomínajú v individuálnych spomienkach - predstavách, je im smutno, ale treba zdôrazniť, že bez sentimentality. Najčastejšie ide o surrealistické spomínania a impresionistické momenty spomienok. V dospelosti sa ich životné záujmy, cesty, postoje a názory rozišli. Rosová často využíva aj sny (a veľmi dobre), ktoré uplatňuje ako analógiu reálnych fóbií. Prelínanie sna a skutočnosti je prítomné aj v kapitole „2:04" („Samo a všetci svätí, druhýkrát"), ktorá je najdlhšia, avšak obsahovo nezáživná, z knihy priam vytŕča, akoby ju nenapísala tá istá autorka, o čom svedčí aj iný a horší štýl.

Pre literárnu generáciu autorov/autoriek M. Rosovej (spomeňme aspoň M. Kompaníkovú a O. Kollovú) je dosť príznačné, že personálny či priamy rozprávač v ich prózach často využíva na tematickú výstavbu textu skúsenosti a traumy z neúplnej rodiny. Sú to motívy rozvodu, negatívneho postoja detí k rodičom, osobitne k matkám, ktoré dokážu byť „násilnícke" v pomoci svojim dospelým deťom. V tomto románe to platí najmä pre postavu Sama, ktorý sa aj na lásku pozerá veľmi racionálne.

Sujet 232-stranového románu sa rozprestiera v rôznych prostrediach: myjavská dedina, Senica, Košice, Brno, Praha, Izrael. Z tohto dôvodu je text nasýtený aj množstvom priliehavých reálií, no takmer v celom románe je zrejmý kontrast medzi cudzinou (veľkomestá), ktorá signalizuje dospelosť protagonistov, a dedinou, pri ktorej ide o akýsi pocit očisťovania sa detstvom. Michaela Rosová nazvala svoju knihu frazeologizmom „hlava-nehlava" (= bez rozmyslu; rozmysel = uváženie, rozvaha, obozretnosť, opatrnosť; KSSJ). Nie je to však román bez rozmyslu.

Gabriela Rakúsová
Romboid 3/2010, s. 81