Michaela Rosová: Dandy

Úryvok z knihy

Ak v Berlíne zablúdiš v tej správnej štvrti, môžeš natrafiť na drzého mladého elegána. Je nízky, drobný, ale neprehliadneš ho – na hlave nosí červený cylinder. Ak bude v dobrej nálade, možno ti ukáže tajné miesta, kúpi ti lepšie šampanské a porozpráva čosi o živote – o živote dandyho...

***

Leva poznám iba z Oleho rozprávania a on sám o ňom napokon vie málo. Z času na čas na seba natrafia v kluboch, na temných miestach i obyčajných. Ole nepozná jeho meno, nazýva ho Levom, lebo nosí dlhý okrový kabát s huňatou kožušinkou na golieri a na zadku pripnutý leví chvost. On jeho pre zmenu volá Červený barón, kvôli cylindru. Pozdravia sa týmito neskutočnými menami a možno sa občas pozvú na drink, ale nezhovárajú sa. Ani dnes Lev ústa neotvorí. Kývne na nás, pohne sa a my ho nasledujeme.

Vlezieme naspäť do metra, stále je tam dusno a vlhko, dávame si väčší pozor, aby sme nepadali, ako hnilé hrušky. Smejem sa a v boku ostrá bolesť. Nastúpime a sadneme si, Lev sa postaví obďaleč. Na každej zastávke sa objavia jednotlivci či skupinky, ktorým tiež pokynie veľkou rukou a ktoré tiež ostanú niekde v našej blízkosti, no nepadne ani slovo.

Na Alexanderplatz prestúpime na S3 v smere Erkner. Čiže na východ. Už je nás cez tridsať. Miešame sa vo vagónoch s ostatnými, náhodnými cestujúcimi. Primkýname sa bližšie k sebe, ja a Ole, do tváre si nehľadíme, len prsty prepletené a rameno pri ramene.

Ďalej než po Ostkreuz som nikdy nešla, teraz sa vezieme ešte najmenej päť zastávok. Wuhlheide, konečne vystupujeme. Do noci. Po nástupišti proti smeru jazdy a hore schodmi, chodbou a von, prázdne betónové priestranstvo, doľava po moste, schodmi nadol, popod most, ešte jeden a asfaltovou cestou do lesa. Temnota. Prekročíme koľaje, nepoužívané, smiešne úzke. Napravo sa črtajú obrysy opustenej staničnej budovy. Alej. Svieti mesiac, ale slabo, listy v jeho svetle vôbec nevyzerajú strieborné. Kráčame napodiv celkom potichu. V lese sa nič nehýbe. Kráčame dlho, kým sa naľavo vynorí veľké detské ihrisko. V šere ozrutne naklonené tyče, preliezačky, rebríky a kruhy kolotočov. Brána a obrovská, rozložitá budova, podivné tvary. Bočným vchodom, dvierkami, nízkymi ako pre trpaslíkov, vlezieme dnu a pokračujeme útrobami stále potme. Cvengot. Skôr lyžičky než fľaše. Otváram oči a nič nevidím. Oleho pery na mojom líci a nechty opreté do chrbta. Ja tiež netuším, zašepká.

Niekto si trhane pospevuje, la-la-la.

Šuštia papieriky, cvakajú zapaľovače.

Dostaneme sa do vstupnej haly, dopadá tam trochu svetla zvonka, vidno široké zatočené schodisko, schody smiešne nízke. Vedľa vežička ako strážna, s preskleným vrchom, niečo sa zaleskne, mohli by to byť okuliare. Odniekiaľ prúdia ďalšie postavy. Uhýbame, posúvame sa.

Plece pri pleci, moja ruka vo vrecku Oleho nohavíc.

Zreničky sa rozširujú, rozoznávajú; palmy po krajoch, pozdĺž sklenenej steny. Vysoký strop, masívna kupola, zo strán tri hojdačky na veľmi dlhých tenkých lankách. Zo zeme, zo šera, vystupujú kocky a obdĺžniky a valčeky, stavebnica z plyšu. Kocky vysoké ako my niekto odtláča a pridusene sa chichoce, z druhej strany sa ozve čľupnutie a znova chichot.

Z vrecka von a za opasok. Nič predsa nevidno.

Celkom pri nás, bližšie a bližšie: la-la-la, la-la-la.

Niekto do nás sotí; v prvej chvíli sa zľakneme, padáme však do mäkkého.

Potom záblesk a po ňom ďalší a zrazu sa strhne vrava a hluk a chaos a farby a vône.

Hudba, z reproduktorov, stále to isté la-la-la, zo všetkých strán.

Ole si rozopína nohavice. V diaľke znova čosi hlasno čľupne. K mojim nohám si drepne ktosi prezlečený za sovu, spod krídla vytiahne kaleidoskop a tmavé okuliare, hodí mi to do lona a ostane tak. Zapriem sa dlaňou do vankúša, zdvihnem sa, pobozkám sovu na zobák. A spustím sa naspäť. Ležím; nado mnou vnútro kupoly, pomaľované: les, opustená staničná budova, štítok s nečitateľným názvom, koľaje vyrastajú z opadaného lístia zarovno so stromami, a okolo sa hrajú zvieratká. Všetky majú okuliare a čosi držia v labkách, krídlach, plutvách.

Tanec.

***

Ole sa narodil v osemdesiatom šiestom, má dvadsať štyri. Je odo mňa o dva roky mladší. Jeho jediná sestra, staršia, pracuje v Holandsku ako hotelová manažérka. Nemá ju rád. Vlastne ju takmer nepozná.

Ole je z Berlína. Nie je Nemec; Nemecko a Berlín, to sú dve rozdielne veci; Ole je z Berlína. Pulz mu tepe v rytme mesta a on tu bude žiť do skonania sveta.

Nejaký rok chodil na strednú školu, ale nedoštudoval, odletel do Austrálie, po stopách jednej mladej ženy. Zamilovaný.

Najprv boli spolu v Berlíne, zavretí v jej izbe. Pozerali filmy, počúvali hudbu, čítali knihy. Hrali sa a vtedy na to Ole prišiel; začali sa škriabať, hrýzť a mlátiť. A stále im bolo málo. Jedna celá zima v tejto posteli; za oknom snežilo; na dvere občas zaklopali jej rodičia: buďte opatrní. Potom bola ona na druhej strane zemegule a Ole nad oceánom. Keď konečne pristál a dobehol k hotelu, stála pred vchodom a tvár mala posypanú škaredými pľuzgiermi. Z tej horúčavy mala podráždenú pokožku, bolo to hnusné. Obrátil sa. Išiel preč a dva roky sa túlal po austrálskych púšťach. Strihal vlasy náhodným známym, kúpil si auto a na predné sklo čiernou páskou nalepil nahú bábiku Barbie, tancoval, spieval a plakal. Spieval a bol celkom šťastný.

Neviem, čo presne sa stalo po návrate do Berlína, ale určite v tom boli trochu drogy, trochu zlosť a potom prázdnota. Preto Ole neznáša, preto kričí a vyskakuje, keď poviem, že nič necítim, že vo mne ničoho niet. Ty si od takého stavu na míle ďaleko, kričí, ja som sa na celý rok opustil, niečo sa mi zmenilo v hlave. Deperzonalizácia! Ja ako niekto iný, bez vôle! To si nevieš predstaviť!

Otec odviezol Oleho na psychiatriu. O tom mi podrobnejšie nikdy nerozpráva.

Keď sa o štvrtej v noci podnapití vraciame z Madonny a on ma pritlačí ku stene s lakťom zapretým do môjho hrdla, premýšľam, či sa to naozaj bude dať v každej chvíli zastaviť. Či ma nezmrzačí, nezabije, keď tá sila v ňom je zrazu taká cudzia. Nemá zmysel pýtať sa ho. Dosiaľ asi trikrát z ničoho nič prestal sám; náhle tak ustarostene na mňa pozrel, vraj či to nebolo príliš. Lenže ani ja neviem.

Znesieme viac, než sa domnievame. Žiadne hranice.

Posteľ je premočená úmyselne rozliatym šampanským, slzami a každou šťavou; premoká to skrz-naskrz, cez matrac a podlahu. Kvapká to zo stropu v izbe pod nami a odtiaľ do ďalších izieb; drobný umelý dážď v tomto krehkom dome. Cez základy do podzemia. Berlín sa napája našou špinavou krvou. Len to jediné, čo robí každý, my robiť nemôžeme.

Poď ku mne, princezná. Bližšie. Ešte bližšie. Ty si to mala ako?

***

Ty si odo mňa vyššia, vraví Ole.

Až teraz si si všimol?

To asi o niečom svedčí. Že stále len sedíme alebo vylihujeme. Že pred ním zväčša kľačím na kolenách.

Hovoril, že rád leží, že by sme si tak mohli nájsť voľné dva dni a celé ich preležať v posteli, pozerať filmy, počúvať hudbu, čítať si a hrať sa a zasa sa hrať a zasa a zasa. Pripadá mu to inšpiratívne. Z toho by som mala intenzívny pocit premrhaného času, odvetila som prosto.

A čo sa tebe vidí inšpiratívne?

Dnes som v tej lekárni dala panej za pultom recept a ona odišla do zadnej miestnosti. Ostala som sama a dívala sa na poličky s liekmi. Poličiek bolo veľa, liekov pomenej, vždy len niekoľko škatuliek úhľadne zoradených, vedľa seba, na sebe postavených, žiadna odchýlka, žiadne medzierky. Behala som po tom očami, keď sa zozadu vynorila iná pani lekárnička. Iba nakukla, kto tam je, a hneď sa obrátila k jednej z tých políc a končekom prsta, taký krátky, rýchly, presný pohyb, končekom prsta posunula jednu škatuľku, lebo nebola celkom zarovno, chýbali asi dva milimetre. Krátkym, rýchlym, presným pohybom dotvorila harmóniu tvarov k dokonalosti. To sa mi ohromne páčilo.

Stojím a gestikulujem.

Takto, takto ju dotlačila. Potom sa vrátila tá druhá a dala mi dve moje balenia, uložila ich do reklamnej tašky a priložila k nim reklamné vreckovky a reklamný kalendár na ďalší rok. Dala mi zľavu, lebo som vraj stály zákazník.

Ukáž ten kalendár.

Aha. Hnusné.

Že, aj ja si myslím. A taký optimizmus, máme koniec októbra, nový rok ďaleko. Umrieť sa dá tisíckrát.

Pristúpili sme k zrkadlu a videli, že Ole menší možno ani nie je, ale hlavu má naozaj veľkú a oči položené aspoň o desať centimetrov nižšie od mojich. Zvláštne.

Michaela Rosová
Pochádza zo Senice nad Myjavou (*1984), vyštudovala divadelnú dramaturgiu v Brne a Bristole. V súčasnosti žije v Prahe. Za poéziu aj prózu bola ocenená na Jašíkových Kysuciach, Literárnom Kežmarku, Literárnej Senici Laca Novomeského, v Zlatých Moravciach Janka Kráľa, Braneckého Trenčíne, Gorazdovom Prešove a mnohých ďalších súťažiach. Je dvojnásobnou finalistkou súťaže Poviedka (2005 a 2006) a prémiu získala aj v literárnom súbehu Román 2006. Debutovala v roku 2009 románom Hlava nehlava.

Uverejňujeme úryvok z novely Dandy, ktorá vychádza 7. júla na festivale Pohoda 2011.

Uverejnené v denníku Pravda 11.6.2011