M. Rosová: Pointa mala byť úplne iná

Rozhovor

Michaela Rosová pochádza zo Senice, má 25 rokov a za svoju prozaickú a básnickú tvorbu získala mnoho ocenení. Rukopis debutového románu "Hlava nehlava" získal 2. miesto v literárnom súbehu ROMÁN 2006 Slovak Telekom a na jeseň vyšiel knižne. S autorkou sme sa zhovárali mailom, pretože po magisterskom štúdiu na University of Bristol (odbor Performance Research) zostala žiť v Anglicku.

Ako dlho sa venujete literárnej tvorbe?

Začiatky si dosť dobre nepamätám. Odjakživa som rada čítala, neviem však, či ma práve toto priviedlo k písaniu vlastných príbehov. Zlom nastal po príchode na senické gymnázium, kde sa ma ujala pani profesorka Hološková. Tá zasielala moje texty do literárnych súťaží a bezpochyby tiež ovplyvňovala výber kníh, ktoré som čítala. Neviem si predstaviť, kde by som bola bez nej.

Debutový román Hlava nehlava sa sčasti odohráva v Senici a na myjavských kopaniciach. Máte špecifický vzťah k tomuto regiónu?

V Senici som vyrastala. Je to jednoznačne jedno z najškaredších miest, aké poznám, ale také niečo bude pre človeka, čo tam strávil väčšiu časť života, azda vždy vedľajšie - aj tak to tam mám rada. Keby som však mala bývať niekde na Slovensku, asi by som si skôr vybrala Lieskovskú dolinu, odkiaľ pochádza moja rodina z maminej strany. Jednak je tam plno krásnych miest úzko spätých s mojím detstvom, jednak tam žilo niekoľko generácií mojich predkov, a to považujem za dôležité.

Študovali ste na divadelnej fakulte JAMU v Brne a na University of Bristol. Kde by ste chceli v budúcnosti pracovať?

Štúdium na univerzite som dokončila v septembri. Teraz mám neplatenú prax na polovičný úväzok v jednej firme v Bath, ktorá eviduje a vyhľadáva odcudzené umelecké diela a starožitnosti. To ma veľmi baví, ale nemôžem tam zostať naveky a ináč, pravdupovediac, nemám predstavu, čo by som v živote chcela robiť. Teda najradšej by som asi sedela doma, čítala si, dívala sa z okna, varila večere, občas upiekla koláč, ale hlavne to čítanie... Nebude to o tom, čo by som chcela, ale čo budem musieť. Nájsť si platené zamestnanie, socializovať sa. Uf.

Problém so socializáciou majú aj hlavní hrdinovia románu Hlava nehlava, dvojčatá Dana a Samo, každý to však rieši po svojom...

V súvislosti so Samom mi nikdy nenapadlo, že by mal problém so socializáciou. Ak aj má, nemyslím si, že to rieši. Dana sa na jednom mieste stručne zmieni o tom, ako raz počas prechádzky pustila psa z vôdzky a potom ho viac nemohla chytiť. Bežala za ním, vždy jej ušiel. Keď to vzdala a pobrala sa preč, prišiel sám. Mám dojem, že medziľudské vzťahy do značnej miery fungujú rovnako.

Mal som na mysli Samove problémy po tragickej udalosti... Váš príbeh je modernou baladou. Akým spôsobom ste román písali? Čo bolo skôr, pointa, alebo expozícia?

Na začiatku bol krátky text, ktorý som chcela poslať do súťaže Poviedka. Proti svojmu zvyku som ho však predtým dala niekomu prečítať a bolo mi povedané, že to je „pekný nábeh na román." Tak som si rýchlo vypracovala rozvrh fabule a rozvrh sujetu a svoj časový rozvrh, aby som stihla uzávierku súbehu Román 2006, a začala písať. Pôvodný krátky text je terajšia druhá kapitola. Pointa mala byť úplne iná - plánovala som ešte jednu smrť. Ibaže postupujúc príbehom spolu s postavami, časom mi tie dve hlavné začali pripadať dosť hnusné, a to, čo sa mi predtým javilo ako dráma, zrazu vyzeralo malicherne, hlúpo. Tak som to radšej nechala voľne doznieť. Mám veľmi rada schémy a tabuľky a rozvrhy, ale pri písaní sú mi v určitých chvíľach zbytočné; možnosti príbehu sa otvárajú priebežne.

Lev Nikolajevič Tolstoj sa raz pri písaní poviedky pokúšal hrdinom vnútiť svoje vlastné postoje a činy, no postavy sa mu po čase „rozutekali", zaujali svoje miesta, konali v súlade s vlastnou logikou...

Nad týmto som dosť premýšľala, lebo je predsa podivné, že by spisovateľ nemal mať vlastné postavy celkom pod kontrolou; veď vzišli z neho, sú jeho dielom. Proust vo svojom Hľadaní strateného času na jednom mieste prirovnáva písanie k vojnovým manévrom - spisovateľ, tak ako generál, môže mať vlastný plán, v konečnom dôsledku sa však aj tak bude musieť prispôsobovať vzniknutým situáciám. To vystihuje moju skúsenosť, ale som dosť racionálne založená a nevidím v tom žiadnu záhadu. V jednej kapitole mi Samo úplne „ušiel"; mohla som alebo dodatočne vymazať všetko, čím sa mi vymkol oproti plánu, alebo sa prispôsobiť a pokračovať novým smerom. Spravila som to druhé. Tolstoj mal, pokiaľ viem, vždy dosť jasnú predstavu o svojich postavách, o ideách, ktoré by mali vyjadrovať, a zavše dokázal udržať smer, navyše bez toho, aby výsledok vyzeral ako moralizovanie či dráma a la th?se. Na to si ja netrúfam.

V románe sa na mnohých miestach zapodievate smrťou, umieraním, mŕtvymi, hlavní hrdinovia o smrti mnoho premýšľajú. Hľadajú týmto spôsobom vlastný dôvod, pre ktorý má zmysel zostať žiť?

To, že by tam téma smrti bola taká výrazná, som si asi ani neuvedomila. Teraz, keď nad tým premýšľam, povedala by som, že obaja hlavní hrdinovia sú orientovaní skôr do minulosti, a to do takej miery, že ich úvahy prestávajú byť plodné a zabraňujú im v tom, aby sa pohli dopredu. Nie sú schopní odpútať sa od toho, čo je mŕtve, čo pominulo. V každom prípade, hocako to môže znieť paradoxne, nerada by som interpretovala vlastný text. Povedala som v ňom toľko, koľko som povedať chcela; zvyšok je na čitateľovi.

Pracujete na ďalšom rukopise?

Mám viacero rozpísaných textov, ale keď ma netlačí uzávierka, neviem sa primäť k systematickej práci. Hovorím si, že na tom azda až tak nezáleží. Zdá sa mi, že vychádza dosť zbytočných kníh; napíšem niečo, až budem mať pocit, že naozaj mám čo povedať.

Ďakujem za rozhovor.

31. decembra 2009
Zhováral sa K. K. Bagala
(c) literarnyklub.sk