- - -
"Keď som mala šestnásť, tak som písala plamennú poéziu a myslím, že v tom veku to ináč ani nemôže byť. Viem, že treba písať aj o hrozných veciach, ale nerada čítam knihy, ktoré ma vystrašia. Nechcem sa báť kníh ani spisovateľov. A nechcem nikoho strašiť."
"Domnievam sa, že Kristus je tu najmä pre nás domotancov. Preto nechodím do kostola, lebo chcem stretnúť Krista, i keď na to stretnutie nemyslím každý deň."
„Súčasné zločiny," povedal súkromný detektív Oto Župan," sa dajú zhrnúť do jednej vety: „Aj ja chcem! Aj ja chcem byť mocným, obdivovaným, milovaným. Aj ja chcem!"
Ja som teraz spisovateľom už druhýkrát, lebo ja som sa už raz stal spisovateľom. Vtedy som napísal Prvú knihu o cintoríne. Dnes som sa stal zase spisovateľom, lebo prší, a vtedy nezbieram kartóny, lebo prší. Najvážnejšia vec je ale to, že mám vozík v opravovni, lebo sa mi odlomilo spätné zrkadlo, a to ja neviem, lebo na to treba stroje a iné, a ja to neviem, lebo to nemám. Ešte nikdy v živote sa mi neodlomilo spätné zrkadlo, lebo ja mám vozík už 28 rokov, lebo ja som pracovitý a mňa si ľudia vážia, lebo som pracovitý.
Balla (1967, Nové Zámky): spisovateľ, štátny úradník. Mnohí literárni kritici ho považujú za originálny zjav na scéne slovenskej literatúry. Je absolventom Vysokej školy ekonomickej v Bratislave. Už niekoľko rokov pracuje na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Nových Zámkoch. Poviedky začal uverejňovať od roku 1992 najmä v časopisoch Dotyky a Literárny týždenník. Knižne debutoval zbierkou poviedok Leptokaria (1996), za ktorú získal Cenu Ivana Kraska. Základnou charakteristikou postáv Ballových poviedok je osamelosť. V tomto duchu je napísaná aj jeho druhá kniha Outsideria (1997). V roku 2000 vydáva zbierku krátkych próz Gravidita, o rok neskôr Tichý kút a v roku 2003 knihu Unglik. Minulý týždeň mu vyšla nová kniha poviedok a miniatúr De la Cruz. Jeho prózy vyšli časopisecky alebo ako súčasť zborníkov aj v maďarčine, nemčine, poľštine, bulharčine a slovinčine. Žije v Nových Zámkoch.