- - -
Najlepšiou knihou vydanou na Slovensku sa stal Telegram, piatym laureátom jednej z najprestížnejších literárnych cien Anasoft litera, jej autor Stanislav Rakús.

Levice nie sú cieľom školských výletov. Nenarodil sa tu žiaden z národných dejateľov. A predsa sa toto malomesto dostalo do próz autora, ktorý sa tu narodil a žil až do absolvovania gymnázia a ku ktorému sa hlásia hneď dva národy - Lajosa Grendela.
Najnovšia kniha Piata loď nesie Kompaníkovej charakteristický rukopis, poetický jazyk, občas až vír slov, ale zároveň je to posun do skúmania medziľudských vzťahov...

Monika Kompaníková, autorka poviedkovej zbierky Miesto pre samotu a novely Biele miesta, zaľudnila svoj nový román Piata loď smutnými, osamelými, predčasne vyspelými deťmi, ktoré, zraňované svojimi najbližšími, od nich utekajú a vytvárajú medzi sebou tiché spojenectvá. Detská bezbrannosť a krehkosť je tu konfrontovaná s bezohľadnosťou a ľahostajnosťou dospelých, ktorí sa svoje deti rôznym spôsobom snažia meniť na niečo, čo ich až tak veľmi v ich vyprázdnených životoch neobťažuje.
Literárne diela sú väčšinou fikciami, ale niekedy sa hlásia ku konkrétnym miestam a ľuďom a stávajú sa tak svojskými dokumentmi o živote umelca. Reálie tu potom máme hneď trikrát: prvýkrát v diele, druhýkrát v čase, keď o nich spisovateľ písal, a tretíkrát v súčasnosti. V cykle literárnych reportáží sme sa na niektoré z týchto miest vybrali. Ako vyzerajú dnes?
O Daniele Kapitáňovej sa naozaj nedá povedať, že chodí po vyšliapaných cestičkách. Oveľa väčšmi než konvenčné „vznešené“ žánre ju vzrušuje povedzme detektívka. Nie moderné krimithrillery, kde viac ako o riešenie ide o brutalitu a sex, ale tie „staromódnejšie“, kde sa ešte ráta s logikou a vtipom.
Poprvé jsem se začetl do Knihy o hřbitově ve vlaku cestou ze slovinské Vilenice, kde jsem se předtím seznámil s její autorkou Danielou Kapitáňovou. Nad prvními odstavci jsem kroutil hlavou a říkal jsem si – Dano, Dano, jak dlouho chceš s touhle postavou vydržet, patnáct dvacet stránek?
Do slovenskej literatúry razantne vstúpilo nové meno – Samko Tále.
Autorom, rozprávačom i hlavným hrdinom Knihy o cintoríne je Samko Tále. Je to čosi podobné, ako keby príbeh Kukučínovho Neprebudeného nerozprával Kukučín, ale sám neprebudený – človek sa neubráni otázke, či by vedel postrehnúť vlastnú neprebudenosť a sprostredkovať ju aj čitateľom.
Pravdepodobne každé mesto, mestečko, dedina alebo osada na svete má svojho miestneho blázna. Niekde majú aj dvoch alebo troch, a zasa inde je pre okolie bláznivá celá dedina. V Linárese (okrem oficiálneho ústavu) boli traja miestni čudáci. Ľudia ich aj ľutovali, aj sa im posmievali.
Odborná porota rozhodla, že kniha je medzi finálovou desiatkou literárnej ceny Anasoft litera - tá sa udeľuje po piaty krát slovenským súčasným autorom, ktorých kniha vyšla minulý rok.
Piata loď je tretia kniha Moniky Kompaníkovej a zatiaľ zo všetkých najsilnejšia. Je napísaná s hlbokou empatiou a s pokojným nadhľadom...
Prvý román Moniky Kompaníkovej prináša príbeh o deťoch, malých utečencoch, ktorí si v záhradnon domčeku vytvoria svoju vlastnú domácnosť, založia rodinu. Náhradnú rodinu. Kompaníková už novelou Biele miesta dokázala, že si vie poradiť s postavami na väčšej ploche a v Piatej lodi je to ešte lepšie. Knihu navyše citlivo ilustroval výtvarník Svätopluk Mikita.
S takmer dvadsiatkou básnických zbierok patrí Mile Haugovej už stabilná pozícia na poli slovenskej poézie. Jej autobiografia Zrkadlo dovnútra je poéziou jej života... (Jana Močková, SME 4. 8. 2010)
Nie je nad pôžitok sadnúť si v zimný večer k dobre napísanej detektívke. Hoci patrí k „poklesnutej“ literatúre, teší sa nepochybne veľkej čitateľskej obľube a nároky na ňu sú vysoké.
Veľký detektív podľa všetkých štandardov starej anglickej školy musí byť výstredný. Napríklad má fenomenálnu pamäť, je protivný a jeho najväčšou záľubou je podrobné čítanie a analýza zmlúv.