- - -
VYHĽADÁVANIE
Všetko ako má byť
Recenzia románu História
Nová próza Petra Šuleja je natoľko sympatická, že potrebuje dobroprajnú recenziu. To, že ju potrebuje, však naznačuje aj iné: stojí niekde na pomedzí. Možno na pomedzí medzi románom a knihou fejtónov, medzi veľkým gestom a skromným rozprávaním (alebo veľkým rozprávaním a malým gestom?), ba dokonca, hoci so značnou mierou zveličenia, medzi „vysokou" a „nízkou" literatúrou. Všetko ako má byť.
Hoci má zvonka elegantnú kompozíciu, vnútri je občas sypká. Ponúkajú sa tu súkromné histórie troch protagonistov. Tri je v tomto prípade spochybniteľné číslo, napokon, propagačné texty k tejto knihe uvádzajú štyroch, ale môže to byť len jeden alebo aj piati, môže to byť takmer celá generácia. Tieto príbehy sa odohrávajú na pevne určenom pozadí minulosti, reflektujú sa v menej istej prítomnosti a ústia (nedá sa povedať, že by sa končili) do akéhosi hmlistého časopriestoru. Dá sa to povedať aj inak: ak by náhodou „životné" príbehy postáv obložené komentármi doby nepostačovali na vytvorenie esteticky svojbytného diela, vystužil ich autor - okrem vložených „kompendií" a vlastných či požičaných „intermezz" - istou, dalo by sa povedať, „konšpiračnou" story. V nej sa objavujú kľúčové prvky ako napríklad sieť RVHP, klinopisné tabuľky, či neskôr avatar. Aj takýto stručný zoznam by hádam mal vyjadriť, že pravdepodobne budú čitatelia, ktorí túto vrstvu textu nedocenia či neobjavia. Neznamená to, že by nebola jej prítomnosť opodstatnená, že by bola neorganická. Práve naopak, bez nej by pravdepodobne naozaj kniha nenadobudla „tvar", možno by zostala len zbierkou sypúcich sa historiek...
Napriek tomu práve tieto historky sú to, čo je na texte najlepšie. Je to memoárové písanie, v istom momente oslobodené od nutkania vyhovieť pravidlám, vkusu, vyhovieť čomukoľvek. Príhody sú bombastické alebo urozprávané, vŕtajú sa v intímnostiach, niekedy sú vypointované, inokedy bez pointy, občas lacné, potom sentimentálne, a zase takmer smrteľne vážne.
Presýpajú sa v texte s bezstarostnosťou, akú asi mohlo intelektuálnym (intelektuálskym?) rozprávačom dať len vedomie, že všetko už bolo napísané, alebo ak nie to, tak potom presvedčenie, že príbeh je absolútnym vlastníctvom rozprávača, a teda ide o „autobiografiu". Z pohľadu čitateľa je to presvedčenie, že rozprávač je často identický s autorom. Niežeby to bolo čosi nezvyčajné, ale tu akoby práve to bolo najdôležitejšie. Dokonca môže mať pocit, že „toto je kniha, akú by aj sám rád o sebe napísal".
Z textu sa valí konská dávka nostalgie, ktorá je natoľko odzbrojujúca, že môže prevalcovať akýkoľvek pocit prípadnej nedostatočnej koncepcie. Témou sú v podstate „sex, drogy a rokenrol" kontextualizované v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch, presnejšie (kde-kto by sa mohol ohradiť), tie sú len prostriedkami, ozajstnou témou sú detstvo, dospievanie, láska, kariéra... hoci aj takýto pokus o definovanie je nedostatočný, najmä ak sám autor má na vec ešte inakší názor.
Jedným z podstatných kladov knihy, ktorý by rozhodne nemal byť opomenutý, je jej jazyk. Tak ako si slobodne plynú historky, narába autor aj jazykom, ktorý je nenápadný, nepodsúva sa a nie je samoúčelný, a v kombinácii s humorom, (seba)iróniou (rozprávača, nie jazyka) Šulej niektoré jeho neuralgické vrstvy rozmrazuje, rozhýbava, proste oživuje. Možno maličkosť, ale nie pre „slovenskú literatúru".
Gabriela Magová
