Pankovčín-Móda slovenskej literatúry v Poľsku

Jacek Bukowski. Foto (c) Mariusz Kubik, http://www.mariuszkubik.pl

Móda slovenskej literatúry v Poľsku

Hovorí poľský slovakista a prekladateľ Jacek Bukowski

Všetky recenzie, ktoré vyšli na môj preklad Pankovčínových próz Marakéš a Tri ženy pod orechov (pod spoločným titulom Marakéš), boli pozitívne. Ukážky z Marakéša vysielal ako čítanie na pokračovanie poľský rozhlas na druhom programe ešte pred knižným vydaním prekladu. Vlani som preložil už tretiu Pankovčínovu knižku Bude to pekný pohreb a čoskoro vyjde knižne. Som presvedčený, že potom bude Pankovčín najznámejší slovenský autor v Poľsku....

Jacek Bukowski. Foto (c) Mariusz Kubik, http://www.mariuszkubik.pl
Jacek Bukowski. Foto (c) Mariusz Kubik, http://www.mariuszkubik.pl

Móda slovenskej literatúry v Poľsku

Hovorí poľský slovakista a prekladateľ Jacek Bukowski

V lete bol na tvorivom štipendiu v Bratislave prekladateľ Jacek Bukowski z Varšavy. V renomovanom vydavateľstve Wydawnictwo czarne vyšli vlani v jednej knižnej publikácii v jeho preklade prózy Václava Pankovčína Marakéš a novela Tri ženy pod orechom. Spolu so Sylwiou Siedleckiou preložil viacerých našich autorov do Antológie súčasnej slovenskej poézie Pisanie, ktorú zostavil Peter Milčák, ilustroval Marek Ormandík (vyd. Modrý Peter a Świat literacki). Jeho preklady ukážok z tvorby Petra Macsovszkého, Václava Pankovčína a Ballu vyšli v prvom tohtoročnom čísle odborného literárneho časopisu Studium, ktoré je venované novej slovenskej poézii a próze. Slovenskú poéziu v ňom reprezentujú E. J. Groch, I. Kolenič, P. Macsovszky, S. Chrobáková-Repar, K. Chmel a prózu J. Juráňová, K. Kocúr, Z. Mojžišová, V. Pankovčín, E. Gindl, Balla, I. Žucha, P. Repka, D. Dušek, V. Staviarsky a J. Litvák.

* Ako sa zrodil váš záujem o slovenskú literatúru?

– Začiatkom roka 1968 mi vynikajúci prekladateľ Józef Waczków, žiaľ už nežijúci, ponúkol, aby som preložil básne do antológie mladých slovenských a českých autorov Drzewo rośnie zielono, ktorú vtedy pripravoval. Józef Waczków (1933 – 2004) významne prispel k poznaniu slovenskej literatúry v Poľsku, okrem spomínanej antológie vydal výber z tvorby vašich autorov Antologia poezji słowackiej (1981), preložil Marínu Andreja Sládkoviča, zostavil a preložil výber básní Pavla Országha Hviezdoslava Dzieci Prometeusza (1999), ako aj viacerých slovenských medzivojnových a súčasných básnikov (Pavla Bunčáka, Rudolfa Fabryho, Pavla Horova, Laca Novomeského, Andreja Plávku, Milana Rúfusa, Jána Stacha a Miroslava Válka). Prekladal aj slovenskú ­prózu, Dobšinského rozprávky, román Stanislava Rakúsa Žobráci a Pavla Vilikovského Večne je zelený. Roku 1990 mu udelili Hviezdoslavovu cenu za preklady zo slovenskej literatúry. Vďaka Józefovi Waczkówi som debutoval ako prekladateľ, mal som vtedy 23 rokov. Prekladal som verše možno trochu neprávom zabúdanej, ale podľa mňa vynikajúcej autorky Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej. Potom som prispieval svojimi prekladmi aj do ďalších antológií a ukážky z tvorby mnohých slovenských autorov som publikoval v časopisoch – počnúc Jesenským a končiac súčasnou mladou generáciou. Zároveň som sa začal venovať aj českej a bulharskej literatúre a celkove stredoeurópskej kultúre.

* Sledujete našu literatúru už dlho, majú naši súčasní autori šancu získať si viac čitateľov v Poľsku ako trebárs autori z obdobia pred rokom 1989?

– Roky som sa venoval výlučne prekladu poézie, pretože sám píšem poéziu a texty populárnych piesní, preto mi poézia bola vždy bližšia. V poslednom čase sa však viac venujem prekladom vašich prozaikov, ale zaujíma ma aj slovenská história, kultúra, nárečia. Ostatné slovanské jazyky, z ktorých som prekladal, som teraz ,,odložil“, v centre pozornosti je u mňa Slovensko, jeho jazyk, literatúra a celkove kultúra. Nielen preto, že tu mám veľa srdečných a úprimných priateľov, najmä medzi prekladateľmi, autormi a vydavateľmi, ale aj preto že vaša literatúra po roku 1989 je veľmi rôznorodá, objavná a v niektorých prípadoch už absolútne vyzretá a originálna, a to nielen v slovenskom kontexte. Platí to, aspoň podľa môjho názoru, najmä o Novozámočanovi Ballovi. Viacerí z ,,ponovembrových“ autorov, predovšetkým prozaikov, majú šancu získať v Poľsku popularitu. Môj výber autorov, ktorých prekladám alebo plánujem prekladať, sa nemusí zhodovať s vašimi rebríčkami uznávaných autorov. Pozerám sa na slovenskú literatúru ,,zahraničnými“ očami, teda možno aj objektívnejším pohľadom, ako ju vidíte doma. Sledujem ju v európskom kontexte. Napokon prekladám pre poľského čitateľa, ktorému sa páči niečo celkom iné ako vám.

* Čo vás najviac zaujalo na tvorbe našich autorov, ktorých prekladáte?

– Na poľskom knižnom trhu je trochu viac miesta pre literatúru s vysokými umeleckými ambíciami, štylisticky aj intelektuálne náročnejšiu. Mňa zaujíma práve táto tvorba… Hneď po návrate do Poľska sa pustím do prekladu De la cruz Vladimíra Ballu. Na Slovensku len málo ľudí vie doceniť význam tohto autora s výrazným zmyslom pre čierny humor, precízneho vo vyjadrovaní, vo vytváraní magických obrazov, s expresívnym vyjadrovaním svojich nálad.

* S akým ohlasom sa stretáva súčasná slovenská literatúra v Poľsku, je dosť priestoru na jej publikovanie?

– V posledných desaťročiach nebola v Poľsku slovenská literatúra veľmi rozšírená. Napríklad na desať českých knižiek ročne priadla jedna, dve slovenské, aj to nevychádzali v popredných vydavateľstvách. Teraz sa to začína výrazne zlepšovať. Viackrát som to vyjadril už vo svojich rozhlasových príspevkoch, v časopisoch, ale aj na autorských stretnutiach, že som presvedčený, že v Poľsku čoskoro nastane móda súčasnej slovenskej literatúry, prinajmenej niekoľkých jej autorov. A sám pre to robím veľa, aby sa to čo najskôr stalo.

Zo súčasných autorov sú v Poľsku populárni už nežijúci Rudo Sloboda a Pavel Vilikovský, z mladších zaujali pozornosť ,,moji autori“ Balla, Pankovčín, Maczovszky, Rankov, mohol by som vymenovať ešte dvoch-troch. Vysoko hodnotím aj tvorbu Viliama Klimáčka, poznám všetky jeho knižky, ale bez množstva poznámok by jeho texty neboli v Poľsku celkom zrozumiteľné, najmä pokiaľ ide o jeho humor typicky: bratislavský, generačný, divadelný, niekedy zámerne československý. Takáto knižka plná poznámok, ktorá nie je odborná, by čitateľa skôr unavila, nie zabavila. Napriek tomu niektoré z Klimáčkových textov preložím.

Všetky recenzie, ktoré vyšli na môj preklad Pankovčínových próz Marakéš a Tri ženy pod orechov (pod spoločným titulom Marakéš), boli pozitívne. Ukážky z Marakéša vysielal ako čítanie na pokračovanie poľský rozhlas na druhom programe ešte pred knižným vydaním prekladu. Vlani som preložil už tretiu Pankovčínovu knižku Bude to pekný pohreb a čoskoro vyjde knižne. Som presvedčený, že potom bude Pankovčín najznámejší slovenský autor v Poľsku.

* Aké sú v Poľsku podmienky pre preklady z ,,malého“, hoci aj blízkeho jazyka?

– Vlani sme spolu s básnikom a vydavateľom Petrom Milčákom vydali v Poľsku antológiu súčasnej slovenskej poézie, v ktorej je zastúpených štrnásť autorov, príslušníkov strenej a mladšej generácie. Väčšiu časť som prekladal ja, no do antológie prispela aj mladá talentovaná prekladateľka Sylwia Siedleckia, doktorandka varšavskej univerzity. Bol to jej prekladateľský debut a zvládla ho výborne. Vydavateľstvo Pogranicze pripravuje vydanie Ballových textov pod názvom Niepokój v mojom preklade. V tomto vydavateľstve nedávno vyšli dve knižky slovenských autorov – Posledný kôň Pompejí Pavla Vilikovského a reprezentatívny výber poézie troch básnikov Karola Chmela, Ivana Koleniča a Olega Pastiera Oko za zub. Obidve knižky preložili vynikajúci prekladatelia Piotr Godlevski (Vilikovský) a Leszek Engelking (básne). Čoskoro z tohto vydavateľstva vyjde Kniha o cintoríne Daniely Kapitáňovej v preklade mladej slovakistky Justyny Wodzisławskiej. A potom už príde na rad môj obľúbený Balla.

V polovici septembra vychádza číslo Literatury na Świecie venované slovenskej literatúre.

Keďže časopis patrí medzi najprestížnejšie periodiká svojho druhu nielen v Poľsku, ale aj v Európe, ide o významnú prezentáciu súčasných slovenských autorov. O niekoľko mesiacov by v ďalšom čísle mali byť uverejnené úryvky z môjho prekladu Ballovho De la cruz a poézia Mily Haugovej, ktorá je v Poľsku zatiaľ neznáma, čo je škoda, pretože je to výnimočná autorka. Počas svojho pobytu na Slovensku som sa pokúšal skompletizovať si tvorbu Jozefa Urbana. Viacerí priatelia mi odporúčali, aby som začal prekladať Jána Ondruša. Sú to všetko lákadlá pre prekladateľa, ale kde na to všetko vziať čas a sily?

Pripravila Marta Bábiková

Knižná revue 2007/19

literarnyklub.sk, občianske združenie, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1